Závisť

Zastanem a pozerám za ňou ako ladne kráča v topánkach na vysokých podpätkoch, ktoré by isto iste znamenali moju smrť, v tom lepšom prípade by som prešla ulicou jediným dlhým skokopádom a pristala by som na zadku, s tupým výrazom na tvári by som prekvapene mrkala okolo seba a tvárila sa, že to nie som ja.Pozriem dolu na svoje obľúbené turistické topánky. Čo narobím, v tomto viem chodiť. A ešte v teniskách a papučiach. V lete po tráve bosá. Takže opätky nemusím, je mi dobre aj takto.Študentka odchádza za roh a mne je trochu smutno, akoby zapadlo slnko. Mám chuť sa za ňou rozbehnúť, aby som sa na ňu mohla ešte chvíľu pozerať, opýtať sa jej, kde sa tvorí toľký šarm a krása a dôstojnosť. Ale nechcem vyzerať hlúpo, tak sa teda otočím a ďalej kráčam svojou cestou. Pri obchode s hračkami zastanem a pozerám sa do výkladu, v ktorom sa vidím v plnej kráse. Nie je to zlé, presviedčam sama seba, som skrátka len športový typ. Aj tak mi je ľúto, že nemám tú ladnosť. Utešujem sa, že aj ona raz bude mať 31. Nie je to odo mňa pekné, ale zaberá to.O pár dní neskôr sa moje deti venujú ich obľúbenej činnosti - prezeraniu a šklbaniu fotoalbumov, keď jeden z nich zakričí:"Mami, toto si ty?"Beriem do rúk starú fotku a s úsmevom pozerám na bezstarostnú tvár študentky."Áno, to som ja..."