Mimoriadne správy. Hlásateľka v čiernom saku ani nemusela nič hovoriť. Ale jej slová: Pápež je mŕtvy ma zasiahli. Mŕtvy... Surovo, mŕtvy. Cítila som sa ako malé, osamotené, bezbranné a neuveriteľne zraniteľné dievčatko. Presne tak, ako keď zomrie človek, ktorého ste mali radi. Vyhodené do zimy, vystavené vetru, čo šľahá. Čo chladí tvár, po ktorej stekajú slzy.
Dnes doobeda zvonili zvony. Ľúbim hlahol zvonov. Vyšla som na balkón. Ešte stále fúkal vietor. Ale aj slnko zasvietilo.
Som smutná. A zároveň sa teším. Mám zmiešané pocity.
Som smutná, že zomrel človek, ktorého som mala rada.
Teším sa, že ma mal rád.
Som smutná, že som ho nezažila dlhšie.
Teším sa, že som ho zažila.
Som smutná, že mu nemôžem zakričať: Nech žije svätý otec!
Teším sa, že som to mohla kričať.
Som smutná, že už nám nič nové nepovie.
Teším sa, že nám toho povedal toľko.
Som smutná, že sú ľudia, ktorých ani jeho smrť nezlomila.
Teším sa, že sú ľudia, ktorí cítia to isté, čo ja.
Som smutná, že Ján Pavol II. zomrel.
Teším sa, že zosnul v Kristu.
V tom Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych a porazil smrť. A preto smrť neznamená koniec.
Teším sa, lebo tomu verím.
3. apr 2005 o 18:53
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 293x
Ako dievčatko
Včera som čakala. Čakala som a vedela som na čo, len som nevedela, dokedy. Zapla som si správy a neprekážalo mi, že opakujú to isté dokola. Bolo mi jasné, že ak povedia niečo iné, všetko sa zmení. Správy som prijímala pokojne. Ten, o kom boli, mi bol vzorom. V mnohých veciach a už aj v takej, akou je umieranie. Zvláštne, on umieral a ja som bola pokojná. Tak, ako keď som odchádzala z košického letiska v júli 1995 a z Rožňavy v septembri 2003. Dokonca som sa tešila. Veď aj on bol veselý. Nech sa stane, čo sa má stať. A stalo sa.
Katarína Šimková
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
