Hlavne, že je pohoda... Zvyknete si vravieť. Nech sa deje, čo sa deje, pohoda byť musí. A my si teraz pripomenieme, čo sa udialo, keď tá pohoda bola. A nielen že to bola Pohoda s veľkým P, ako sa tak s obľubou zvykne vravieť, to bola Pohoda obrovská, najväčšia a jediná. Bola to Pohoda v Trenčíne, ktorú ste mohli cítiť 16. a 17. júla minulý rok naplno. Kto tam bol, vie, o čom sa tu hovorí. Tomu, kto tam chýbal, môžeme len naznačiť, čo by si nabudúce určite nemal nechať ujsť.
Pohoda je čosi návykové. Kto ju raz okúsi, nezabudne na ňu a urobí všetko pre to, aby si ju mohol vychutnať znovu.
Začalo sa to v piatok ráno. Z počiatku prázdny autobus sa smerom k Trenčínu začal plniť festivaluchtivými mladými ľuďmi, ktorých by ste rozoznali na prvý pohľad- karimatka, spacák, veľký batoh a samozrejme vysoká frekvencia používania vety: Ideme na Pohodu! A tak sme sa ocitli na stanici v Trenčíne. Reštaurácia bola už na prílev „turistov“ pripravená. Na hladných a smädných už čakalo Pohodové menu za pohodové ceny sa dalo v pohode najesť. Posilnení, aby sme sa mohli vydať ďalej a bližšie k nášmu cieľu, sme sa pripojili k skupinke čakajúcej na kyvadlovú dopravu, ktorá chodila ozaj každú chvíľu.
A vao, zrazu sme boli na letisku, hneď na úvod sme schytali bižutériu a lá náramok plus náhrdelník v podobe programu. (o náušnice sa už musel postarať každý sám : )) vydali sme sa na túru k stanovému mestečku. Nevedeli sme, ako ďaleko sa rozprestiera a na naše prekvapenie to nevedeli ani niektorí sekuriťáci. Tak sme šli, kam nás oči viedli. Keby nás viedol nos, skončíme pri stánkoch s občerstvením, keby nás viedli uši, pristavíme sa pri prvom pódiu. A tak sme išli a išli, prešli sme si celý areál festivalu, zorientovali sme sa a naďabili sme na stanové city. Ozaj city, lebo dodnes netušíme, kam až siahalo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami : ) čo najrýchlejšie sme postavili stan, miesta bolo dosť, veď sa aj vraví, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo, a tak museli stanové city ešte rozširovať. A dobrých ľudí bolo na Pohode denne okolo 20 000.
Nalistovali sme si program a poučení profilmi kapiel sme si vybrali, pred ktorým stageom sa začneme zabávať. Na výber sme mali stageov šesť, k tomu aréna a chillout tent. A začala sa reťaz skvelých koncertov. Slnko pripekalo a pri Amparanoii sme vychutnávali leto dosýta. Skvelé rytmy, výborné uvoľnenie. Prestriedali sme to slovenskou Parou, kde sa ku kapele pripojil aj charizmatický organizátor Pohody Mišo Kaščák, ktorého nebolo problém stretnúť, ako sa usmievavo premáva po letisku na bicykli. Rolovali parné valce...
... a nastal prvý problém, s ktorým sa návštevník takého peckového festivalu, ako bola Pohoda, musí vyrovnať... v programe sú dve výborné kapely a časy ich vystúpení sa prekrývajú. Tu je to ozaj ťažký výber. Človek sa musí rozhodnúť a nesmie sa obzerať späť. Jednoducho, všetko sa stihnúť nedá, aj keď by sa niekedy človek chcel roztrhať. Koncerty, filmy, divadlo, debaty, tanečné scény... a kopa sprievodných akcií.
Tak Chiki liki tu-a alebo Chumbawamba? Obe, ale Chumbuwambu človek neuvidí tak skoro. Teda vyhrali. Aj keď, pravdunapíšuc, keď ich počujete z rádia, zdajú sa vám ich pesničky viac „živé“. Na koncerte to nevedeli nejako dobre rozprúdiť. S tým však určite nemali problém Fínky Värtinnä. Pri ich vystúpení hrali všetky žilky a publikum sa vlnilo o stosedem. Na zjemnenie tempa nasledoval Dan Bárta so svojou skupinou Illustratosphere. Predviedli výborný koncert, pri ktorom sa dalo započúvať, zatvoriť oči a snívať, oddychovať, relaxovať... Po nich sme už zabehli na očakávaných Leningrad Cowboys. Tí ukázali, čo je show do slova a do písmena. Od kostýmov, cez komentáre až po samotnú hudbu. Ozajstná zábava. Tá zďaleka nekončila, vo vare nás udržali aj Backwards. Pri nich sme sa vytancovali a naspievali, až sme sa divili, že ešte môžeme rozprávať. Hlasivky dokážu divy.
Ale my sme už šli načerpať energiu na ďalší deň. Našli sme svoj príbytok a zložili si kosti...
Pokračovanie zajtra.
Poznámka na záver: Pokorila som HTML! Vďaka! :)
