Ľavá(ci)

Normálne. Skoro, ako vám, pravákom. Na rozdiel od vás však máme aj svoj deň. Stanovili nám ho na 13. augusta. Medzinárodný deň ľavákov. Napadá mi, prečo aj praváci nemajú svoj deň. Možno vám ho časom niekto vymyslí. Len buďte trpezliví. A tiež uvažujem nad tým, prečo ľavácky sviatok priradili na trinásteho. Určite je v tom niečo rozumnejšie, ale len tak mi v hlave zablúdila myšlienka, že trinásteho je vraj nešťastný deň. Aj ľavákov sa niekedy báli a možno, keby som sa narodila pár rokov skôr, označili by ma za čarodejnicu. Ktovie.
Teraz je svet iný. Zvykol si na ľavákov, ale stále sa mi zdá, že ich berie ako niečo zvláštne. Len obyčajný podpis do knihy návštev a vrátnik vie s vami prerozprávať desať minút, lebo ste pero chytili do druhej ruky. Ale to je celkom úsmevná situácia, dokonca aj vtedy, keď na vás akoby prstom ukázali, aha, ľaváčka! Inokedy si o vás môžu pomyslieť, že neviete, ako sa správne drží príbor. Asi najzábavnejšiu chvíľku som zažila, keď sa ma istá pani opýtala, či mi to vyhovuje. Prečo nie?
Byť ľavákom je vcelku zaujímavý životný údel. V malej šesťročnej hlávke ani neskrsne myšlienka, že by išlo o niečo neobvyklé. (Pri fakte, že sa rodičom podarilo presvedčiť dieťa, že lyžica patrí do pravej ruky.) A tak, keď sa nás pani učiteľka v prvej triede opýtala, kto je ľavák, ostala som ticho sedieť. Teraz mám na to dve vysvetlenia. Po prvé, buď som ozaj nevnímala, že väčšina ľudí je pravákov alebo po druhé, nevedela som narýchlo, ktorá ruka je ktorá. To mi zostalo dodnes. Pri otázke, akým smerom máte ísť, mi nechajte dve sekundy na rozmyslenie. Potom trafím ten správny.
V prvej triede som mala o zábavu postarané. Všetci brali pero do inej ruky, každý mal iný spôsob, a tak bolo písanie mojím veľkým nepriateľom. Ale čakali ma aj napínavejšie chvíle. Najťažšia vec, akú zatiaľ poznám a dala mi riadne zabrať, bolo naučiť sa viazať obyčajnú mašľu. Na topánkach, na doskách na zošity, na darčeku. Vždy vyzerala inak ako tá ozajstná a ja som za celý svet nevedela prísť na to, prečo. Podarilo sa mi to pred pár rokmi. Šnúrku bolo treba preložiť opačným smerom. Z pletenia (tak ako aj z niektorých iných vecí) som ostala dodnes popletená.
Byť ľavákom znamená objavovať stále niečo nové. Možno sa niekedy cítim ako Kolumbus, hoci objavujem teplú vodu. Ak nájdem spôsob, ako rezať, strúhať a hlavne, ktorou rukou, znamená to isté víťazstvo.
Aj keď sa ľavákom žije normálne, isto všetci uznáte, že žijeme v praváckom svete. Pozdravujem všetky tety na pošte, ktoré majú pero na podpisovanie pripevnené na pravej strane špagátom alebo šnúrkou. Najlepšie, krátkou. Tak, aby som mohla otestovať, aká je pevná. Alebo takých výrobcov stoličiek s podložkami. Na pravej strane. Ľaváci majú ruku vo vzduchu. Píše sa úchvatne. Ale to sú len také malé veci, v podstate nepodstatné. Len si pri nich uvedomujem, že som akási iná. Alebo čo...
V reklamnom letáku som minule čítala, že ponúkajú nožnice pre ľavákov. Nič to, strihám pravou. Dokonca vymysleli aj ľavácku myš. Ale kto ju bude prehadzovať podľa toho, kto sedí pri počítači? Koniec koncov, ľaváci si zvykli.
Občas počúvam, že ľaváci majú sklony k alkoholizmu, inokedy, že sú nadaní. A keď si už zo mňa robia maximálne žarty, vyslúžim si prívlastok ľavá. Neprekáža mi to.
Viem, že keď nájdem toho pravého, budeme v úplnej rovnováhe.