Na jednej strane vtip, veď ako by sa to dalo docieliť. Buď máš šťastie alebo máš smolu. Naučiť sa to nedá, buď je to dané zhora (napísané na veľkom zvitku, ako s obľubou tvrdil Diderotov Jakub fatalista) alebo je to náhoda. Taká téma je však na dlhšiu debatu.
S odstupom času mi prišlo na um, že tvrdenie o tom, že šťastiu sa treba učiť, nebolo až také uletené.
Ak stretnete niekoho známeho, položíte mu zväčša „zahrievaciu“ otázku typu ako sa máš. On povie, dobre, ujde to, alebo to ide pomaličky, v ojedinelom prípade si niekto spomenie, že sa má super. Do určitého času som nechápala, čím to je. Až vtedy vo vlaku, jediná veta vyriešila záhadu. Aj šťastiu sa treba učiť.
Možno ho máme, ale nevšímame si ho. Hoci aj práve teraz. Už vôbec, že sme tu. Máme neuveriteľné množstvo možností, aj šance, ako ich využiť. Sme slobodní ľudia, môžeme a vieme čítať, máme schopnosti, vďaka ktorým tvoríme svet okolo seba. Pri sebe máme fajn ľudí, na ktorých sa môžeme spoľahnúť... a ešte mnoho iných skutočností, len sa treba rozhliadnuť.
Možno svieti slnko a možno prší. Možno sa nám niekedy darí a inokedy by sme najradšej schovali hlavu do piesku. Raz sme hore a raz dole. Lebo život by sa dal prirovnať k sínusoide. Ale až vtedy, keď sme dole, si uvedomíme, aké to bolo, keď sme boli hore. Ale načo čakáme? Prečo si človek uvedomí, že niečo má až vtedy, keď to stratí? Zvláštne, ako sa vie zamerať na všetky negatívne veci a tie dobré vníma ako samozrejmé.
Sme nepoučiteľní alebo sa učiť dokážeme? Alebo aj naučiť sa mať šťastie je šťastím?
Myslím, že tento poznatok je oveľa dôležitejší ako všetky, ktoré sa snažíme získať počas skúškového obdobia. Život si nás odskúša aj tak najlepšie.
Veľa šťastia. Pri čomkoľvek.
