Dlho som rozmýšľala, či ešte vôbec niekedy napíšem na tento blog. Moje články neraz zahŕňali cestovateľskú idylku v karavane s partnerom a všetko vyzeralo priam rozprávkovo. No nie vždy je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá…
Ale nepredbiehajme!
Posledný článok som vydala 2.2.22. Aký nádherný dátum! Už si ani nespomínam, či to bol zámer a či náhoda, ale to vôbec nie je podstatné. Bolo niekoľko dôvodov, prečo som sa odmlčala. Ale najmä, psychicky som nemala síl na písanie, bolo to reálne to posledné, na čo som myslela. A pritom písanie považujem za moje najväčšie (a najdlhšie = 15 rokov..) hobby.
Rok 2022 ma "oplieskal" štýlom dovtedy nepoznaným, ale viete čo? Pozerám sa na to spätne a som nesmierne rada, lebo nič ma nepostavilo na nohy práve tak, ako udalosti, ktoré mi spôsobovali muky.
Pamätám si, ako sme na Silvestra (2021-2022) hrali s vtedajším partnerom, jeho otcom a našim známym hru ČLOVEČE , NEHNEVAJ SA. Dovtedy som nikdy, ani len jeden jediný raz neprehrala, a to sme sa tej hry nahrali naozaj dosť. Začal sa rok 2022 a po oslave a prípitku sme si išli zahrať.. Hrali sme teda štyria, 4 hry po sebe. Všetky som prehrala. Nie, že by som neskončila prvá. Ale bola som posledná všetky hry, ktoré sme odohrali.
Viem prehrávať, nič som si z toho nerobila, ale ex priateľ bol zhrozený a spomenul to ešte niekoľko krát počas nasledovných mesiacov, pretože do toho momentu som bola v hre veľmi dobrá... Mohla to byť predzvesť? Je to predsa len hra..
O pár týždňov na to som chytila koronku. Písala som o tom samostatný článok, takže rozoberať to už nebudem. Nemala som najľahší priebeh, ale po 3 týždňoch som bola späť v práci.
Niekoľko týždňov potom som tak nešťastne spadla zo schodov, že počas padania som si "načala" chrbát, kde som mala materské znamienko. Áno, mala. Nebudem popisovať podrobnosti, nakoľko niektorým môžu prísť nepríjemné. Mimochodom, boli to schody veľmi podivné, z ktorých som spadla nejeden x. Spomínala som, že s vtedajším partnerom sme si kúpili (a doviezli) psíka? Takého medvedíka Novofulandského. Teddy. Náš "malý" Teddy za mnou chodil všade. Ale ani za nič na svete nechcel stúpiť na tie schody. Boli to tri poschodia, a na horné si chodil jedna radosť. No čo sa týka schodov do pivnice, mohla som ho tam volať, skúšať všetko možné, no pes sa vždy zasekol.
Diali sa drobné veci (typu padajúce cencúle na hlavu a podobné), ktoré akoby dávali najavo, že tam už nepatrím. Studené, tmavé Tromsø. Ah, aký zaujímavý vzťah som si s tým mestom za 4 roky vytvorila! Love and hate relationship.
No a keď už sme pri vzťahu. Áno, to je tá vec, ktorá mi spôsobovala najviac bolesti. Poznáte výraz karmický vzťah?
Nebudem to tu rozoberať do podrobna, ale verím tomu, že presne v tom sme sa s ex priateľom nachádzali. Extrémne zmeny = buď ste hore, alebo dole, veľmi hlboko. Balans ako taký vlastne neexistuje. Vzťah začína tým, že máte pocit, že už sa roky poznáte (minulé životy?). Netrvá dlho a začnú dramatické scény, jeden druhému si stláčate "gombíky", ktoré nikto iný tak nevie. Skúšate limity, čo mu alebo jej ešte dokážete tolerovať..
Zrkadlíte sa, teda to, čo robí jeden opakuje ten druhý a idete priam na striedačku ( nie náročky!..v mojom prípade to boli scény, kt. som asi rok znášala potichu, až pokiaľ som nezačala robiť nevedomky presne to isté...)
Silná vášeň a prepojenie, rozchody a udobrovania, neschopnosť sa jeden od druhého odpútať i keď viete, že iná cesta neexistuje. Celý vzťah je veľmi nezdravý.
Mohla by som pokračovať a kľudne napísať vlastné skúsenosti, ale beriem, že nie všetci sú na to zvedaví a tiež sa nebudem deliť so všetkým. I keď som si vedomá, že ľudia v tom neraz žijú, a ani nevedia, o čo ide. Je normálne sa raz za čas hádať, ale nie mať hnevlivé výkyvy, niekedy až agresívne (yes..), ktoré sa stanú bežnými.
Keď už ste viac nešťastný, ako šťastný, asi to ale o niečom svedčí. Počas toho roka sme sa rozišli dva krát. Po prvom raze som si uvedomila, o aký vzťah ide a bola som s tým ako tak vyrovnaná. Ale nie, že by to bolo jednoduché. Boli to týždne nášho spoločného plaču a mizérie, bývania spolu so psíkom, ktorého sme brali ako naše dieťa. Ale vedela som, že separácia je jediné možné riešenie.
Verte či neverte, aj napriek šťastným fotkám a zážitkom, toto obdoie trvalo najmenej 4 roky. Z piatich, čo sme boli spolu. Nevravím, že to bolo iba zlé. Očividne nie. Bolo veľa krásnych a najmä jedinečných momentov. A asi aj kvôli nim sme sa snažili to ustáť. A celkom dlho sme stáli, i keď nohy sa podlamovali. Raz jednému, inokedy druhému. No teraz sa nám podlomili naraz.
A potom ma prosil a chcel, aby sme sa k sebe vrátili. Lenže ja som nechcela. Bála som sa, že ak budeme znova spolu a niečo sa pokazí, budem si musieť rozchodom prejsť znova, a to už nedám. Začala som mávať rôzne temné myšlienky, dostavovali sa panické záchvaty. To bol celkom nový level. Moje telo mi, čím ďalej, tým viac dávalo najavo, že už sa to takto nedá. ( O rapídnom poklese váhy ani nebudem začínať, ale keď som sa raz u kamošky postavila na váhu a uvidelaa som to čísle, zhrozila som sa...najmä preto, že jesť mi vždy chutilo a neobmedzovala som sa..toto bolo však mentálneho pôvodu)
Ale súhlasila som. Veď už nič nemôžem stratiť, či?? Lebo aj napriek všetkému, mali sme sa radi. Veľmi. No a netrvalo to dlho, pokiaľ sa podobný, ale o dosť brutálnejší scenár zopakoval koncom júla.
Definitívne.
Je mi to ľúto? Možno tak to, že sme to ťahali tak dlho. Možno to, že som neodišla hneď. Ale na druhej strane.. skúsili sme, znova a znova..a znova až do poslednej kvapky. Niekto sa vzdá hneď.. Čo je ale správne?........
Myslela som si, úprimne, že ak sa sami "očistíme", budeme sa schopní k sebe možno raz vrátiť. Preto som bola zmierená s počiatočným rozchodom o niečo viac a chcela som ho čím skôr. Lebo som mala nádej.
Teraz ju už ale nemám. Viete prečo?
No lebo ju nepotrebujem. Ako náhle sme sa odlúčili, zistila som, že mne je vlastne lepšie! Chcela som zmeniť prácu, i keď tú v Tromsø som milovala. Kolegov doteraz beriem ako rodinu. Stále mi raz za čas manažér napíše s ponukou, aby som sa vrátila, peňažne by sa mi to teda veľmi oplatilo. Ale mám averziu.
Miesto, kde mám tak veľa pekných zážitkov a ľudí, ktorých milujem. Na druhej strane miesto, kde som na tom bola mentálne najhoršie, ako som kedy bola. Ja som naozaj iné riešenie, ako sa pozviechať nevidela. Len odísť.
A presviedčali ma. Ex, kolegovia, kamaráti. Ale ja viem, že by sa nič nezmenilo. Ostala by som tam uväznená, lebo by to bolo výhodné. Ale ja som cítila, že potrebujem rásť. A najmä ísť si svojou cestou.
Takže áno. Koncom septembra som definitívne odišla zo severského Paríža. Cestovala som na staré známe (ale i neznáme) miesta, bola som s rodinou viac, ako za posledné roky dokopy a bolo to super! Veľká radosť!
No láska k Nórsku nikdy neutíšila. Ani neviem ako, ale bola som schopná si nájsť byt v Bergene (napriek tomu, že som nebola osobne v tom čase v Nórsku) a v deň sťahovania som bola taká pokojná, až som sa čudovala. A vtedy som zitila, že to je to, čo mi tak dlho chýbalo. Až som zabudla, ako veľmi! POKOJ.
Mala som plán nemať plán, a toho sa držím.
Chcela som cestovať do konca roka, čo sa mi splnilo. Teraz začínam nový život na novom mieste, robím kurz, venujem sa svojmu webu a iným online aktivitám, oči mám otvorené.
A Bergen je super!
Tromsø bolo mojim domovom. posledné 4 roky, ale tá polárna noc bola jedno obrovské mínus. Pre milovníkov tmy a zimy odporúčam, to určite, a to okolie je čarokrásne, plus polnočné slnko. Ale s Bergenom to bola láska na prvý pohľad. Tromsø som sa učila mať rada.
Len aby sa mi to s tou láskou nevypomstilo, haha :D
Ja si myslím, že podstatné bolo napísané. Neviem, ako často budem pridávať na túto stránku, keďže sa sústredím na vlastný web a tu som len takým občasným návštevníkom.
No najmä - Prajem krásny a úspešný rok 2023! Urobme ho najlepším rokom našich životov!
A hovoriac zo skúseností z predošlého roka .. všetko zlé je na niečo dobré a má nás to posunúť. Možno to nevyznie tak "hrozne", ale pre mňa to bol naozaj najviac skúškový rok s osobnými pádmi, ktoré som pred tým nikdy nezažila. Ale práve tie ma začali formovať a presvedčili ma o tom, že jediný, s kým budeme do smrti každý deň, sme MY.
Tak zlepšujme v prvom rade seba a to ostatné príde automaticky. Pritiahmene si to - skôr či neskôr, ako aj ľudí, ktorým na nás skutočne záleží. Lebo aj to sa mi potvrdilo. Ľudia, ak chcú, si vždy nájdu cestu. Ale o tom niekedy inokedy.
MAJTE SA A DRŽTE SA!
S.
