Historické centrum Štrasburgu je chránené dvoma okruhmi kanálov, po ktorých sa plavia vyhliadkové lode s turistami. Nie je príliš veľké - dá sa pokojne prejsť aj za jeden deň, ale je nesmierne kúzelné, takže ak si chcete všetko poprezerať, jeden deň je málo. Uličky lemované hrazdenými domami tvoria typický kolorit mesta. Najmalebnejšie sú v štvrti nazvanej Malé Francúzsko - Petite France. Boli to v minulosti domy remeselníkov a rybárov. Sieť kanálov s kaskádami a sústavy vzdúvadiel sú zážitkom ako pre ľudí na mostoch, tak pre turistov na okružnej plavbe.
Zbieram gotické katedrály (ak sa to tak dá nazvať). Katedrála Notre Dame v Štrasburgu je príkladom francúzskej vrcholnej gotiky. Dočítala som sa že bola vyše 250 rokov dokonca najvyššou stavbou na svete (jediná veža meria 143 m). Každý, kto prichádza k hlavnému priečeliu čelnou ulicou musí cítiť, ako tá stavba rastie do výšky. Doslova každým krokom mohutnie v pozadí domov po stranách ulice. Verím, že stredoveký človek ňou musel byť patrične ohromený, funguje to ešte aj dnes. Nádherné je sledovať ako sa mení spolu s dopadajúcim slnečným svetlom počas dňa.
V interiéri zapôsobí najskôr obrovský priestor zbiehajúci sa hore do gotickej krížovej klenby a svetlo prenikajúce cez farebné vitráže. V bočných kaplnkách som našla dva nenápadné trojkrídlové oltáre zo 16. storočia s bohatou rezbárskou prácou. Veľmi zaujímavé sú i detaily na stĺpe anjelov - stĺpe, ktorý je akoby podpisom hlavného kamenára tejto architektúry. Oplatí sa počkať si na poludňajšie predstavenie astronomického orloja. Po zdolaní niečo vyše 300 schodov sa naskytne nádherný pohľad z veže na mesto.
Predtým, ako sme išli do Štrasburgu, mi dala moja kamarátka čítať knihu Tak pravil hlemýžď. Autorom je Stephen Clarke - Angličan, ktorý sa dávnejšie presťahoval do Francúzska a naučil sa reč tak, že si dovolí nemať prízvuk, a tak mätie svoje okolie. Popri svojej práci pozoruje Francúzov a svoje postrehy vnáša do svojich kníh (séria Merde!...) Spomínaná knižka je akousi príručkou, čo všetko možno vo Francúzsku očakávať. Tento exkurz je dôležitý, pretože v zmysle niektorých Clarkových postrehov sa niesol náš pobyt v Štrasburgu.
Na prechádzke mestom sa potvrdila jedna z hlavných Clarkových téz, že Francúzi neznášajú semafory. Riadia sa heslom, že predsa to blbé svetlo nemôže vedieť, že ja mám cestu voľnú. Všimli sme si, že na prechode pre chodcov zriedkakedy stojí na červenú niekto iný, než turisti. Moja dcéra sa okamžite prispôsobila a už na nasledujúcej križovatke ma kmásala za rukáv, že mama poď, si trapná, veď tu na prechode stoja len Japonci... Zaujímavé, že chodcov ignorujúcich svetelné znamenie rešpektujú francúzski vodiči bez pripomienok klaksónov.
Na každom kroku Štrasburgu sú nádherné zákutia a výhľady čakajúce na objektívy fotoaparátov. Atmosféra začínajúceho leta bola umocnená vodopádmi rozkvitnutých kvetov na fasádach drevených domov. Unavené túlaním sme si našli nádherné námestie so štyrmi platanmi na nábreží. Bola tam pomerne rušná kaviareň pod slnečníkmi. Sadli sme si a chceli si objednať nejakú kávu a džús. Čašníčka prišla asi o 10 minút, upratala náš stôl a utrela ho, pričom ma požiadala, aby som si zodvihla kabelku a slnečné okuliare. Po ďalších 15 minútach tvrdej ignorácie som pochopila, že funguje trik, ktorý postrehol Clarke vo svojej knihe. Francúzsky čašník dokáže odhadnúť hosťa na prvý pohľad - toto je celý obed, toto je len niečo malé a toto bude iba káva. Prednosť majú samozrejme turisti - obedy, ktorí utratia viac peňazí a nejaké to dížko. Tak sme si tam chvíľu nerušene posedeli, oddýchli pofotili a dížko sme dali v inej kaviarni.
