Zvolila som lietadlo do Paríža, kde urobíme prestávku cestou tam i cestou späť. Potom sa rýchlovlakom TGV dopravíme za tri hodinky na pobrežie, ktoré sa stalo aj vďaka tejto doprave obľúbenou prázdninovou destináciou aj pre samotných Parížanov. Po hodinách na nete a niekoľkých týždňoch príprav som skonštatovala, že je to celkom pohodlné, takto si z domu zarezervovať letenky, mailom skontaktovať známych vo Francúzsku, dohodnúť termíny, zabookovať hotel a ešte si aj pozrieť cez google maps, ako vyzerá ulica, kde sa nachádza, aby potom na mieste človek nestepoval s mapou po uličkách.
S čím človek neráta, je posun letu do Paríža o dve hodiny a s tým spojené starosti ako sa stihnúť do polnoci ubytovať. Predražený bus z letiska Beauvais (15 eur na osobu a 1 cestu) dorazil na Port Maillot okolo trištvrte na jedenásť v noci. Ešte, že je moja dcéra vycvičená koncentrovať sily v záťažových situáciách. Technika a počítače sú dobrá vec, ale pohromou pre cudzinca v parížskom metre je množstvo automatov na cestovné lístky a absencia personálu pri okienkovom predaji spojená asi s neskoršou večernou hodinou (viď posun letu...). S pomocou technicky zdatných domácich jedincov sa však všetko vyriešilo a sediac v metre (po výbere najkratšej možnej trasy a minimálnych prestupov) som pochopila, že to do polnoci stihneme. Polnočné metro nám hneď spestril hraním na klávesy miestny hudobník, len spievať už nemusel...
Hotel bol adekvátny cene a bolo aj tak úplne jedno aký je, keďže sme v ňom strávili len asi 8 hodín každú noc. Spočiatku sme aj vnímali hukot padajúcej vody v potrubí z vyšších poschodí, ale únava býva silnejšia ako rušivé momenty...
Prvý deň v Paríži bol len prechádzkový. Eiffelovka bola bod programu číslo jeden, pre moju dcéru je táto pamiatka synonymom Paríža. Zvolila som príchod od Trocadéra, kedy sa objaví mohutnosť veže medzi budovami Pallais de Chaillot. To vždy zaberie. Mali sme šťastie na pustené fontány a vodné delo, ktoré posielalo sprchu na fotiacich sa turistov, keďže už o desiatej doobeda bolo fakt horko. Môj výrok, že sa v žiadnom prípade nepostavím do radu turistov pod Eiffelovkou spôsobil všeobecne veľké sklamanie. Tak aspoň mal foťák veľa práce, zatiaľ čo ja som si oddýchla v tieni stromov s exkluzívnym výhľadom.
Na obed sme sa dali zlákať do jednej z maličkých reštaurácií v latinskej štvrti, neďaleko fontány sv. Michala. Čašník lákal odušu a až neskôr vysvitlo, že z pestrého denného menu nemá tak dve- tri jedlá a ani kávovar mu nefunguje... désolé. Aspoň nás veľmi ochotne odfotil. Oddýchnuté a najedené sme prešli peši cez Seinu, okolo Notre Dame, ponad mestskú letnú pláž, popri radnici Hotel de Ville až k fontáne vedľa Pompidou. Kinetické objekty Jeana Tinguelyho a farebné sochy Niki de San Phalle so striekajúcou vodou zabrali aj na trinásťročné dievča. Fotila odušu. Odtiaľ bolo už len chvíľu k námestiu pri Les Halles a ďalšej fontáne. Haly ma prekvapili rekonštrukciou plánovanou na roky 2012-13. Videla som ich niekedy v roku 1992 – a to boli pomerne nové a architektonicky zaujímavé. Neskôr v roku 2009 bolo centrum už dosť schátralé a teraz podľa vizualizácie projektu na oplotení je vidieť znovu novú koncepciu horných záhrad. Inak dolu všetko funguje ako má, obchody aj metro, iba hore sú žeriavy a stavenisko. Škoda.
Prechádzka exteriérom paláca Louvre, nohy v ďalšej fontáne pri vstupnej sklenej pyramíde (pri tých 31 stupňoch sa ten deň dá doslova nazvať ako prechádzka parížskymi fontánami), malý Víťazný oblúk, záhrady Tuilleries, Concore s obeliskom a dolná časť Champs Elysées odrovnali moje dieťa tak, že voľba metro a hotel bola v ten moment tá najsprávnejšia. Neskôr sa ukázalo, že vždy jej sily skončia na zastávke Franklin D. Roosvelt. Podvečer sme absolvovali ešte prechádzku popri kanáli Saint Martin s kúzelnými pohľadmi zo zelených mostov, kam som sa pri mojich návštevách Paríža zatiaľ nikdy nedostala.
Dopoludnie druhého dňa sme využili na návštevu parížskeho kopca Montmarte. Vystupovali sme na stanici metra Barbes-Rochechouart (čítaj Barbes – Rošešuár), ten názov moju dcéru rozosmieval odvtedy ešte niekoľkokrát do nepríčetna. Odtiaľ nasledovala povinná pešia túra na Montmartre cez uličku Rue de Chevalier de la Barre, kde bývala kedysi koncom dvadsiatych rokov moja stará mama. Dcére bolo treba ukázať chodník, kade si jej dedo púšťal autíčka, keď mal 5 rokov, schody, kde je s mamou a ešte ďalšími chodcami fotený náhodným fotografom, školu pri kostole Saint Pierre a kostol Sacré-Coeur, kde miništroval... Dolu sme išli schodmi k Anvers a pešo ku Clichy s povinnou návštevou suvenírových obchodíkov, čo je dostatočne dlhá prechádzka. V Paríži sme mali stráviť ešte dva dni na spiatočnej ceste, takže na úvod to stačilo. Na stanici Montparnasse, odkiaľ sme odchádzali do La Rochelle, nás prekvapil pianista, ktorý spríjemňoval cestujúcim čakanie na TGV na tzv. dlhé trasy. Fakt bol milý ako si tam hral v strede veľkej prázdnej plochy. Nedalo mi zahnať v mysli asociáciu, ako by asi vyzeral na bratislavskej hlavnej stanici. No ako čistý blázon, ktorého by policajti behom desať minút odviedli aj s piánom...
Nás ale očakával Atlantik a tak sme hudobníka prenechali ďalším cestujúcim.
