Prechádzajúc cez európske umenie upozornila som svoju dcéru aj na iné Da Vinciho diela, pre fajnšmekrov omnoho zaujímavejšie ako mediálne prefláknutá Giocconda. Sranda, ľudia dnes fotia všeličím - mobilmi, IPODmi, tabletmi, skoro sme boli až smiešne s tým naším foťáčikom. Nevyhli sme sa všadeprítomným japonským turistom, dokonca som nejakých fotografovala s Niké Samotráckou. V Louvri som bola prvýkrát ako dvanásťročná a veľmi dobre si pamätám túto sochu, umiestnenú na centrálnom schodisku - vtedy hneď pri hlavnom vstupe do múzea. Každý okolo nej prešiel.
V Louvri sme strávili približne dve a pol hodiny. Nielen v expozíciách, boli sme sa pozrieť aj v podzemných priestoroch s obchodmi, najedli sme sa tam a odfotili pri obrátenej pyramíde (spopularizovanej filmom Da Vinciho kód). Pri veľkej predajni s CDčkami FNAC som si spomenula, ako som tu pri jednej z návštev Louvru strávila kacírskych štyridsať minút počúvaním nového Joe Cockera a až potom som išla vstrebávať umenie do múzea...
Vonku sa pomaly stmievalo a my sme prešli cez most umelcov obsypaný zamknutými láskami (tisíce zámok na mrežovanom zábradlí) a cez špalier piknikujúcich ľudí. Navečerať sa na deke na drevenom Pont des Arts pri hudbe od muzicírujúcich dobrovoľníkov je fajn nápad, ale o chvíľu si bude treba rezervovať miesto. My sme sa presunuli k bulváru Saint Germain, konečne som videla kostol Saint Germain des Prés na mieste starého opátstva zo 6. storočia. Kostol susedí so známou kaviarňou Les Deux Magots, kadiaľ prešlo v minulosti množstvo známych umelcov. Popri veľkej keramickej reklame na porcelánku v Sévres sme prešli až na bulvár Saint Michel. Medzitým sa zotmelo a rozsvietené nábrežie s katedrálou Notre Dame bol pre ten deň pohľad na dobrú noc.
Saint Germain Des Prés
V sobotu sme si kúpili celodenný lístok na dopravu (čo je výhodnejšie ako karnet 10 lístkov a aj ako jednodňový Paris visite). Šetriac sily, zvolila som taktiku presuny metrom medzi pamiatkami. Ráno sme začali v parížskom Manhattane - v La Défense. Kedysi tu bolo len zopár výškových budov a práve zasadené stromy. Nestačím sa čudovať, ako sa to tam neustále mení.
Joan Miró - socha v La Défense
Na Champs Elysées sme si dali desiatový piknikový košík u Clémenta. Sedeli sme na terase, kde je výhľad dobrý na obe strany - Víťazný oblúk na jednej a chodník s módnou prehliadkou okoloidúcich na druhej. Nádhernú pasáž vo vnútri kaviarne je treba určite vidieť. Kým sme skončili na zastávke metra Franklin D. Roosevelt, ešte sme sa zastavili na chodníku slávy pri kaviarni Fouquet´s (tabuľky s menami hercov, ktorí dostali Cézara) a pri nápaditých výkladoch predajne Louis Vuitton.
Pri kostole Madeleine dostala moja dcéra jeden z výkladov, ktoré tak „miluje" (tento bol o architektúre, inak ich už selektujem, kým ich úplne znenávidí). Reputáciu som si napravila jedným z najstarších obchodných domov Galleries Lafayette so známymi značkami (našťastie stačila aj fotka s figurínou v známom oblečení). Ešte sme nakukli do jednej z najznámejších parížskych pasáží medzi tzv. veľkými bulvármi - do tej, kde je Musée Grévin.
Kvetinová výzdoba schodiska sa mení každý rok
Vyhliadkou na Víťaznom oblúku som chcela nahradiť mojej dcére neuskutočnený výhľad z Eiffelovky, čo mi neprešlo. Skúsila som to ešte menej známou vyhliadkou na streche obchodného domu Galeries Lafayette - tá aspoň urobila dojem. Ale aj tak som sa musela okolo šiestej podvečer postaviť pod slávnu Tour Eiffel a vystáť si nekonečné rady na lístky a na výťahy. Síce som strašne nadávala, ale nakoniec musím uznať, že výhľad zo samého vrchu Eiffelovky bol nádherný. Vystihli sme čas, kedy bolo ešte svetlo a videli sme až na všetky parížske predmestia, dokonca aj dažďový mrak od západu. Prechádzajúc dolu sa začalo stmievať a na druhom poschodí sa veža rozsvietila. Keď sme o desiatej stali konečne na pevnú zem pod jednou z nôh Eiffelovky, všetko navôkol už svietilo a pokropil nás aj dážď z toho mraku. Do hotela sme sa dotiahli po jedenástej večer.
Ďalší deň bol odletový a aj keď bol odlet z Beauvais (číta sa to bóvé, lebo mnohí ľudia v Bratislave na letisku si s tým nevedeli rady) o pol tretej, museli sme odísť z hotela najneskôr o pol jedenástej. Letisko je 80 km od Paríža pravidelná linka je nastavená k letom, čiže bus s označením Bratislava odchádzal z Porte Maillot už o pol dvanástej.
Hotel bol len ulicu od cintorína Pere Lachaise a ja by som si určite vyčítala, že som tam nešla aspoň nakuknúť. Vlastne som sa ani nesnažila nájsť hroby slávnych osobností, chcela som sa tam len poprechádzať. Cintorín je postavený do svahu a uličky sú vydláždené kockami. O deviatej ráno tam bolo také zvláštne ticho a ruch začal až výpravou nemeckých turistov, keď som o desiatej odchádzala.Cestou som kúpila čerstvý croissant v boulangerie na námestí.
Opustili sme hotel a 17 zastávok linkou č. 1 sme sa viezli v súprave bez šoféra. Sedeli sme totiž v prvom vozni na prvých sedadlách približne v mieste, kde zvyčajne sedí ten, čo vlaky v metre riadi. Tento neriadil nikto, koho by sme videli.
Paríž opúšťam vždy rozpozeraný s tým, že určite ešte musím niekedy vidieť toto a toto. Takže nabudúce...
Au revoir.
