Západ Francúzska som navštívila niekoľkokrát, no Marais poitevin som dosiaľ videla len na obrázkoch. No aj fotografie kraja ma dokázali očariť natoľko, že som to túžila vidieť v skutočnosti. Vysušením močarísk vznikli stovky umelých ostrovčekov nazývaných poldery (ako v Holandsku) a sieť kanálov, ktorá vyzerá na mape ako hustá pavučina.
Mestá a mestečká v Marais poitevin využívajú nádhernú prírodu na ponuku pre turistov – výlety člnmi po kanáloch. Takmer v každom je požičovňa rôzne veľkých člnov alebo kajakov. Ak si niekto netrúfa na samostatné potulky, objedná si sprievodcu, ktorý zároveň vesluje a podáva výklad. Je to síce o čosi drahšie, ale bezpečnejšie, pretože v tej spleti kanálov sa dá ľahko zablúdiť.
Naši domáci hostitelia rozhodli, že najkrajšie mestečko na prechádzku kanálmi je Coulon. Aj v informačných biltenoch je napísané, že Coulon je hlavné mesto Venise Verte. Čakajúc, kým bude náš sprievodca voľný, túlali sme sa úzkymi uličkami a nábrežím.
Je to skôr dedinka, no kúzelná. Malé námestie okolo kostolíka sústreďuje zopár obchodov s miestnou ponukou vín, likérov či regionálnych domácich keksov a cukríkov. Štýlové reštaurácie a kaviarne sú roztrúsené v uličkách neďaleko nábrežia s nástupišťom na loďky a člny.
Mladý veslár nemal pásikavé tričko ani slamený klobúk ako jeho kolegovia v Benátkach. Požičovne sú rodinné podniky a počas prázdnin tam brigáduje celé rozvetvené príbuzenstvo. Čln s jasnozelenými sedadlami zahol od nábrežia z veľkého hlavného kanála do húštiny a o zopár minút nás premiestnil do tieňa stromov s konármi padajúcimi nad hladinu. Po niekoľkých metroch sme stratili z dohľadu člnky, ktoré vyrazili spolu s nami a ocitli sme sa sami v tichu prírody, ktoré prerušovali len pravidelné zábery vesla.
Pri člne tesne nad hladinou lietali modré vážky, niekde preplávala kačacia rodinka na druhú stranu kanála. Sprievodca nás upozornil na srnca v húšťave jedného z ostrovov. Blížili sme sa k lúke s pasúcim sa dobytkom. Biele kravy opodiaľ nerušene pili vodu z jedného z bočných kanálov.
Čln sa ľahko posúval po zelenkastej hladine. Raz úzkym kanálom cez húšťavu, kde sme občas museli odhrnúť padajúce konáre vŕby nad hlavou. Inokedy sme zabočili do širokého kanála a stretli sme iné člny s turistami. Brehy boli v niektorých miestach preryté dierami po norách bobrov ako ementál. Tesne pod hladinou bolo vidieť ryby.
Sprievodca nám názorne ukázal, že na dne kanálov je usadená rašelina. Keď bahno poprerýval veslom, uvoľnil sa plyn, ktorý zapálil. Horel na vodnej hladine. Ukážka je súčasťou bežného výkladu turistom, netreba sa báť, že v loďke zhoríte (ako to napadlo v prvom momente mňa).
Ticho, voda a milión odtieňov zelenej a modrej farby pôsobili na moje nervy ako balzam. Aj mi bolo ľúto, keď som videla približujúci sa vjazd popod most do hlavného kanála vedúceho opäť na nábrežie. Absolvovali sme hodinovú vychádzku, ale v ponuke sú aj dlhšie – podľa želania zákazníkov. Voda býva niekedy v lete pokrytá malinkými zelenými rastlinami, ktoré vytvárajú na hladine nádherný zelený koberec. Tento rok vraj veľa pršalo a preto sa nevytvoril. Vodná hladina nás zato prekvapovala rôznymi odrazmi svetla a oblohy, či romantických domov s farebnými okenicami na nábreží.
Naše fotoaparáty pracovali na výlete na plný výkon. Čas bol rozhodujúci činiteľ, každá sekunda poskytovala nové pohľady na krajinu. A stále krajšie.
Tento kraj na západe Francúzska nie je vychytenou destináciou cestovných kancelárií a veľa turistov od nás sa tam vôbec nedostane, pokiaľ si to špeciálne nenaplánujú. Dúfam, že jeho krásu priblížia aspoň tieto fotografie a možno niekoho inšpirujú k budúcemu výletu, či dovolenke. Naokolo je dostatok pláží a TGV z Paríža Vás dostane do La Rochelle za tri hodiny.
Coulon, 5.8.2014
Fotografie: Simona a Barborka Jurčové, Laurent Rique-Lurbet
