Cesta Via Bohemica prechádzala Trnavou východne od hlavnej trasy v osi Horná – Dolná brána. Ide o starobylú obchodnú cestu z Čiech (Prahy) cez Moravu a juhozápadné Slovensko do Uhier (Budín). Bola súčasťou dlhej obchodnej trasy spájajúcej Atlantický oceán a Bospor. Na území Slovenska prechádzala mestami a obcami: Štúrovo (prievoz cez Dunaj) – Dvory nad Žitavou (brod) – Nové Zámky – Galanta – Sereď (brod cez Váh) – Trnava – Trstín – Buková – Prievaly – Jablonica – Senica – Holíč – Kátov (brod cez Moravu).
Od Malženickej brány k Lovčickej prejdeme cez niekoľko ulíc: Jerichovu, Hollého a Halenársku, ale nakukneme aj na Jeruzalemskú, Invalidskú, Mikuláša Schneidera Trnavského, Haulíkovu a Múzejnú ulicu. Jeruzalemská a Jerichova ulica sú dva starobylé názvy ulíc, ktoré odkazujú na prítomnosť johanitov v ich blízkosti, čo je stále predmetom diskusie historikov, keďže doložení sú až mladší dominikáni na mieste terajšieho univerzitného kostola a priľahlého areálu. Pre Jerichovu ulicu sa v 16. storočí používal aj názov Zhoralá strana odkazujúc na požiar r. 1567, ktorý zničil najmä túto časť mesta a aj Malženickú bránu (Zhoralá brána).
Jeruzalemská ulica (aj Šulekova) bola súčasťou hlavnej osi staršej trhovej osady šošovkovitého tvaru, ktorá mala centrum pri kostole sv. Mikuláša a pokračovala na na Kapitulskú ulicu. Obe ulice sú v časti pri kostole pomerne široké so zeleným priestranstvom v strede – dnes parčík v strede Jeruzalemskej ulice a námestie s parkom na Kapitulskej ulici.
Jeruzalemskou ulicou som rada chodievala ráno. Domčeky boli ešte pred tridsiatimi rokmi malé a ošarpané, akoby tam zastal čas. Áut tam veľa nejazdilo, pokojne som išla stredom cesty, slnko vychádzalo spoza domov na východnej strane a hrubý kostol sa každým krokom zväčšoval, až som napokon prechádzala popod jeho mohutnosť za rozozvučaných zvonov. Úžasný pocit. Taký trnavský.
Jerichova ulica prechádza rovnobežne s Jeruzalemskou, ale západnejšie. V čase univerzity lemovala zadné trakty školských budov a bola svedkom existencie tzv. Matematickej veže – alebo astronomického observatória (1756-1785), päťpodlažnej budovy, ktorá bola pristavaná na východnej strane sedmohradského krídla univerzity. Budova mala niečo vyše 42 m a hore bola zakončená 4 vežičkami. Okrem iných v nej pôsobil významný vedec Maximilián Hell. Observatórium je zachytené na dobových vedutách Trnavy.
Invalidská ulica je kratučkou spojnicou Jeruzalemskej a Jerichovej ulice a je z nej pekný pohľad na zadnú časť univerzitného kostola.
Hollého ulica sa kedysi volala Sv. Jána, Svätojánska ulica. Východná strana získala svoj dnešný vzhľad už za čias univerzity (1635 – 1777), kedy sa postupne vybudovali všetky semináre – postupne od univerzitného kostola Adalbertínum (seminár sv. Vojtecha pre chudobných študentov), Rubrorum (Seminár červených klerikov), Marianum (Mariánsky seminár) a Convictum nobilum (Šľachtický konvikt). Halenárska ulica začína posledným zo seminárov - Stephaneom (seminár Sv. Štefana).
Budova Adalbertína bola na prelome 19. a 20. storočia ešte jednoposchodovou stavbou s dvojposchodovým nárožím a bola v nej škola. Práve tam bolo v roku 1908 otvorené mestské múzeum. V roku 1922 bola nadstavená o jedno poschodie. My si pamätáme na tomto mieste ZDŠ. Keď malo trnavské gymnázium po 8 tried v ročníku, tak sa učilo aj v blízkom okolí. V roku 1978 sme tam mali ako prváci triedu. V budove po zrušení ZŠ začínala trnavské výtvarná ZUŠ. Súkromné tanečné konzervatórium Dušana Nebylu vzniklo v roku 2004 a sídli tu podnes.
Gymnázium Jána Hollého v Trnave bola škola s tradíciou v krásnej starej budove s klenbovými triedami na nižších poschodiach. Tradíciou myslím predchodcov tejto školy – Česko-slovenské reálne gymnázium Jána Hollého (1919-1945) a ešte skôr arcibiskupské gymnázium (1852 – 1918) a keby sme s touto školskou inštitúciou išli ešte hlbšie do dejín, dostali by sme sa do 16. storočia a snáď i ešte ďalej (ale asi na inom mieste). V roku 1900 bolo gymnázium ešte jednoposchodová budova (podobne ako Adalbertínum), ktorú v r. 1914 zvýšili o ďalšie poschodie. Podobne to bolo aj s Mariánskym seminárom, ktoré prešlo začiatkom 20. storočia prestavbou (okolo 1906) - vznikla veľká spoločenská sála cez dve podlažia (dnes Mariánska sála) a fasáda budovy bola zjednotená do výšky dvoch poschodí ako susedné stavby.
Bývalý Šľachtický konvikt je rozsiahla štvorkrídlová budova na rohu Hollého ulice a ulice Mikuláša Schneidera Trnavského. Za socializmu ju obývali vojaci. Po roku 1989 bola postupne zrekonštruovaná a dnes v nej sídli Arcibiskupský úrad. Na mape z roku 1895 je v zázemí týchto stavieb vidieť nakreslenú parkovú úpravu. Tam, v samom centre Trnavy bola pomerne veľká upravená záhrada siahajúca až po dvor Adalbertína. Dnes je v areáli arcibiskupstva štvorcové upravené nádvorie a v mieste niekdajšej záhrady je technické zázemie úradu.
Západná časť ulice patrila niekoľkým obytným domom. Zaujímavým meštianskym domom bola poschodová budova s trojuholníkovým štítom do ulice, kde na prízemí bolo druhé sídlo Spolku sv. Vojtecha. Dr. Ovídius Faust, prvý historik múzea v dokumentácii spomenul, že v 18. storočí išlo o dom nejakých Nagyovcov (Jozef a Karol), v ktorom údajne prespal Ludwig van Beethoven na svojej ceste do Dolnej Krupej. Obďaleč bola vybudovaná v roku 1931 poschodová evanjelická ľudová škola, kde za mojich stredoškolských čias bolo niekoľko tried gymnázia a ambulancia zubnej lekárky, podľa ktorej to tam študenti nazývali „U zubára“. Na rohu Hollého a Hviezdoslavovej ulice čaká na svoju rekonštrukciu už niekoľko rokov rozsiahla palácová stavba.
Seminárska ulica, dnes ulica Mikuláša Schneidera Trnavského patrí medzi najfotografovanejšie miesta Trnavy. Pomerne malej, mierne stúpajúcej ulici na konci dominuje kostol sv. Mikuláša (dnes bazilika minor). Severná strana ulice je lemovaná bočnou fasádou starého Šľachtického konviktu ukončeného kaplnkou sv. Jána Evanjelistu. Ulica končí pri hrubom kostole rozsiahlou budovou fary. V strede južnej strany ulice je dom, kde býval Mikuláš Schneider Trnavský. Keď pôsobil ako regenschori kostola sv. Mikuláša, býval s rodinou v tomto dome v služobnom byte. Dom má ale oveľa staršiu históriu, v miestnosti na poschodí sa našla nástenná maľba s trochu exotickým motívom z konca 18. storočia a tradícia hovorí, že za čias Bethlenovho povstania tu schovávali kráľovskú korunu. Po obnove v roku 1996 je tu Dom hudby Mikuláša Schneidera Trnavského s expozíciami venovanými hudbe ako súčasť Západoslovenského múzea v Trnave.
Názov Halenárska ulica súvisí s výrobcami súkna, volali ju aj Súkenná alebo Súkenícka ulica, začiatkom 20. stor. získala meno po arcibiskupovi Jánovi Šimorovi. Ulica začínala od severu školským komplexom uršulínok, ktorý bol najskôr na menšom pozemku okolo kostola sv. Anny. Až postupným skupovaním pozemok rozširovali a školu dobudovali na Halenárskej ulici súvisle od rohu s Hviezdoslavovou až po roh s Dolnopotočnou.
V budove bývalého Stephanea vznikol v roku 1886 zásluhou ostrihomského arcibiskupa Jána Šimora Rímskokatolícky chlapčenský sirotinec. Tradícia takéhoto zariadenia pokračovala aj za socializmu, dlhé roky tu bol Detský domov. Budova sa dnes postupne opravuje, jej fasáda získala po obnove netradičnú farebnosť. O výskume Stephanea sa dočítate viac v zborníku zo seminárov Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja č. 15 (z r. 2012 tu)
Židia sa v Trnave usadili už dávno, ale v 16. storočí ich z mesta vyhnali na základe údajne vykonštruovaného procesu (1539) a niekoľko storočí mali zakázaný vstup do mesta. Vrátili sa koncom 18. storočia a pred druhou svetovou vojnou ich v Trnave žilo už vyše tritisíc. Na konci 19. storočia postavili židia v Trnave dve synagógy. Ortodoxnú synagógu a dvojvežovú synagógu Status quo ante (obe sú zaznačené na mape Trnavy z roku 1895). V roku 1938 boli obe vypálené a po vojne sa využívali na iné účely.
Súčasné zdroje udávajú že synagóga Status quo ante sa začala v Trnave stavať v roku 1891 podľa návrhu viedenského architekta Jakuba Gertnera a dokončená bola v roku 1897. Trnavský kalendár na rok 1890 (pripravovaný v roku 1889) uvádza na pozemku (č. 455) židovskú modlitebňu a katastrálna mapa z roku 1895 má zakreslený celý pôdorys oboch synagóg. Medzi náboženskými inštitúciami je v roku 1890 zapísaná aj Židovská kultúrna obec na čele s rabínom Simonom Sidonom a medzi školami Židovská ľudová škola (Paulínska ulica). Pred vchodom do synagógy Staus quo ante postavili po vojne pamätník holokaustu podľa návrhu architekta Artura Szalatnaia-Slatinského. V súčasnosti je budova súčasťou Galérie Jána Koniarka v Trnave a funguje ako Centrum súčasného umenia, momentálne v rekonštrukcii.
Haulíkova ulica je spojnicou Kapitulskej a Halenárskej ulice. Dom na rohu Haulíkovej a Kapitulskej mal v roku 1890 číslo 443 a vlastnila ho Rozália Schwartzová. Medzi cirkvami je v tomto kalendári zapísaná Židovská ortodoxná obec na čele s rabínom Sigmundom Fürstom a medzi školami Ortodoxná židovská ľudová škola (Paulínska ulica). Na mape z roku 1895 je na pozemku za rožným domom (Kapitulská-Haulíkova) zakreslená a označená budova ortodoxnej synagógy. V kalendári na rok 1903 patrí už dom aj pozemok Židovskej ortodoxnej obci a vieme, že v dome potom fungovala židovská škola Ješiva. Po druhej svetovej vojne miesto spustlo. Niekoľko desaťročí bola stavba zarastená do výšky burinou a náletovými kríkmi, celkom ako zámok šípkovej Ruženky – miesto opradené tajomstvom. Po obnove získala budova kultúrne uplatnenie ako Malá synagóga (Max gallery). Dnes sú na mieste oboch spomenutých budov (dom a synagóga) dva štýlové podniky – reštaurácia a kaviareň.
Na rohu Haulíkovej a Halenárskej ulice stála Detská opatrovňa. Založila ju grófka Mária Terézia Brunšviková v roku 1832 pre deti predškolského veku zamestnaných rodičov – teda akási škôlka s výchovným programom. Dnes je osadená tabuľa na dome s vchodom z Haulíkovej ulice. Susedný dom na Halenárskej ulici bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Okrem toho, že tu značnú časť života prežil v byte na poschodí trnavský historik Hadrián Radványi, dve storočia predtým tu mala sídlo kníhtlačiareň Václava Jelínka. V roku 1992 na dom dokonca osadili pamätnú tabuľu, ktorá časom zmizla. Chátraniu a devastácii domu po roku 1989 napomohli obyvatelia prízemia a dvora. Dnes v roku, kedy oslavujeme kodifikátora slovenčiny Ľudovíta Štúra je dom, len zopár rokov pred Štúrom navštevovaný poprednými osobnosťami slovenskej inteligencie - priekopníkmi slovenského jazyka a literatúry, v katastrofálnom stave určený na predaj.
Nasledujú dva poschodové meštianske domy, ktoré na počiatku 20. storočia vlastnili bohatí a vážení Trnavčania. V prvom z nich býval Ján Kalenda, dlhoročný dozorca evanjelickej cirkvi (52 rokov) a volený člen mestskej rady. Dom má dlhý pozemok s dvomi nádvoriami, momentálne sú využívané ako súčasť pubu. V druhom býval v prvých desaťročiach 20. storočia advokát Ján Wallner, tiež člen mestskej rady ako virilista (občania, ktorí platili najvyššie dane mestu mali právo rozhodovať ako členovia mestskej rady - virilisti). Jeho dom má pekne opravenú fasádu a veľké nádvorie. V osemdesiatych rokoch 20. storočia tu v jednom z bytov bývala v podnájme známa herecká rodina z trnavského divadla Anka Šišková a Juraj Nvota s deťmi.
Južná časť Halenárskej ulice bola zastavaná skôr prízemnými remeselníckymi domčekmi, údajne až stredovekého pôvodu. Pozemky medzi Halenárskou a Kapitulskou ulicou boli najväčšie v meste. Na nároží pri dnešnom múzeu stála poschodová budova so sochou sv. Floriána vo výklenku. Bývala v nej rodina Lackovičovcov známa predajom dobrej kyslej kapusty.
Na západnej strane Halenárskej ulice na rohu s Veselou stál objekt kláštora pavlínov, dnes je to obytný dom oddelený od zadného traktu pavlínskeho kostola novou uličkou (Antona Malatinského). Na zadnej fasáde kláštornej stavby je výklenok so sochou sv. Jozefa. Juhozápadná strana Halenárskej ulice prešla veľkými zmenami v osemdesiatych rokoch, keď celú jej časť od Veselej uličky smerom na juh zbúrali a na pozemku postavili pompézny stánok Okresného výboru KSS, dnes budova Materiálovo-technologickej fakulty STU v Bratislave. Vedľa nej je dosiaľ nezastavaný pozemok s vykopanou jamou, kde sa počas lejakov robí celkom veľké jazierko. Terén v blízkosti ramien Trnávky (aj tých prekrytých) je podmáčaný vodou aj dnes, keď tam potok nevidíme. V jame s vyrazenou podzemnou vodou už rastie rákosie ako na rybníkoch v Kamennom mlyne!
Z Halenárskej ulice na Kapitulsku vedie aj Múzejná ulica, ktorá prešla v minulosti tiež vizuálnymi zmenami, najmä v súvislosti s rekonštrukciami budovy múzea. Z nej sa vchádzalo do Kostola Nanebovzatia Panny Márie, ktorý bol ešte do päťdesiatych rokov 20. storočia funkčný pre verejnosť. Dnes čaká na opravu ako súčasť Západoslovenského múzea v Trnave.
Veľký objekt v juhovýchodnom rohu hradieb býval kláštorom klarisiek. Klarisky prišli do Trnavy už za panovania Belu IV. (prvá zmienka je z r. 1239 a najskôr sa volali damiánky), a teda v čase, keď zakladateľka komunity Klára, neskôr svätá ešte žila v Taliansku (zomrela r.1253 a už r. 1255 bola kanonizovaná). Najskôr tu postavili kostol a jednoduchú kláštornú budovu, časom sa komplex rozrástol. Keď v roku 1782 klarisky kláštor opúšťali (ich rád zrušil Jozef II.), zanechali rozsiahlu budovu s dvoma nádvoriami a záhradou. Objekt sa stal na dlhé roky domovom vojenských vyslúžilcov, neskôr ako zariadenie pre psychicky chorých vojakov (ľudovo blázinec – ako je to uvedené na jednej z pohľadníc). Od roku 1954 je budova sídlom múzea (Západoslovenské múzeum v Trnave). Na mape z roku 1895 je zakreslená južne od budovy (za zbúraným hradobným múrom) záhrada. V roku 1958 bolo v záhrade zriadené letné kino – amfiteáter.
Na ulici Dolné Bašty stáli ešte v prvej polovici 20. storočia nízke domčeky prilepené o dolné hradby. Stáli aj z vonkajšej strany dolných hradieb, až kým sa nazačali rozširovať športoviská patriace ku štadiónu. Športový areál ŠK Spartak Trnava bol pôvodne na oveľa menšom pozemku pri Športovej ulici.
Halenárska ulica pokračovala za hradby až po roh s Kollárovou ulicou a nadväzovala na dnešnú Sladovnícku ulicu a ďalej na cestu do Serede. V adresári z r. 1930 je ešte aj trojica cintorínov (evanjelický, vojenský a židovský) písaná na Halenárskej ulici (č. 60, 64, 66) – a to je už poriadne ďaleko od dnešnej Halenárskej. Po obnove juhovýchodného pásu hradobného múra vytvorili aj náznak existencie bývalej Lovčickej brány prechodovým oblúkom cez hradby von z mesta. Po výstavbe City Arény získalo miesto, kde kedysi Trnava končila úplne iný vzhľad. Náznak Českej cesty je vyznačený svetelnými pruhmi aj v rámci modernej novostavby City arény od vchodu od amfiteátra po východ na Kollárovu ulicu.
Skratka FST patrí facebookovému portálu Fotky stará Trnava
použitý zdroj:
Alžbeta Hološová a Henrieta Žažová: Dejiny observatória na Trnavskej univerzite 1756 – 1785, Trnavská univerzita, 2013
