Večer som mala testy (bez odpovedí) pred sebou na stole a tak nejako samozrejme som sa začítala a začala riešiť. Prešla hodina, dve, tri (decká mali na každý v škole šesťdesiat minút). Ako čas plynul, klesalo moje IQ. Slovenský jazyk a literatúru plus spoločenskovedný blok som zvládla s odretými ušami a matematiku s prírodovedným blokom som nedokončila. Už na gymnáziu som pri slovnej úlohe opisujúcej cestu vlaku z bodu A do bodu B prestala vnímať pri prvej spojke. Žiaľ, napríklad delenie zlomkov je pre mňa len kombináciou pekných číslic. Predpokladám, že mojej dcére to snáď problém nerobilo, že to hádam brali v škole a niečo sa na ňu nalepilo. Moje sebavedomie päťdesiatničky s vysokou školou dorazila otázka o plyne, ktorý vzniká, keď sa vo varnej kanvici s vodným kameňom varí voda s octom. Dnes v lekárni ma napadlo - veď tu by to mohli vedieť! Zhŕkli sa okolo mňa všetky magistry. Hádajte, kde to našli? Na googli... Ha, oxid uhličitý je to!
A tak sa pýtam kompetentných. Fakt je toto potrebné? Som presvedčená, že ten test urobí na 100% len zlomok dospelých. Neustálym zmenám pravidiel, osnov, plánov nestíhajú ani nové učebnice. Vážne si myslíte, že monitor odzrkadľuje stav vedomostí deviatakov? Na základe jeho výsledkov sa decká dostávali na stredné školy. Ale už znovu obnovili prijímacie pohovory. Tak prečo ich stresujeme dvakrát?
PS.
Spýtajte sa rodičov, ktorí majú doma školáka, koľko času strávia pomocou pri riešení jeho domácich úloh? Keď povedia hodinu, tak klamú.
