Skúsme zapojiť fantáziu a nakuknúť do Trnavy trebárs koncom mája v roku 1870:
„Na Božie Telo dievčatká v bielych letných šatách s volánmi rozsýpali kvietky z vyzdobených košíčkov na slávnosti. Spolu s rodičmi a s ďalšími Trnavčanmi prechádzali v procesii trnavskými ulicami od kostola ku kostolu. V sobotu po Božom Tele boli na strelnici preteky členov ostrostreleckého spolku a ich hostí. Podvečer sa v streleckej záhrade konala záhradná slávnosť, na ktorú sa tešili aj trnavské dámy. Nóbl spoločnosť si posadala okolo stolov a hudobné nástroje naladila kapela. Krčmár nestačil nosiť na stoly. Až do noci sa niesli po Trnave tóny valčíkov a poliek a vytancovaní Trnavčania sa rozchádzali tmavými ulicami za svitu mesiaca, keď z mestskej veže znelo hlásnikove... „odbila dvanásta hooodina...“
Podľa toho, čo sa píše v trnavských novinách z prvej polovice 20. storočia, Trnava asi nebola v minulosti mestom, kam by si chodili ľudia v lete oddýchnuť. Naopak, Trnavčania sa v lete sťahovali z mesta preč, najlepšie niekam do tieňa stromov na okolí. Počas suchých horúcich dní vietor roznášal prach po uliciach a po výdatných dažďoch bol zasa problém prejsť a nezostať zablatený a špinavý. Nehovoriac o Trnávke, nie najčistejšom potoku, najmä v tej jeho časti, ktorá prechádzala centrom (Paulínskou ulicou až do 40. rokov 20. storočia). Z neho si Trnavčania urobili stoku, z ktorej sa šíril v sparnom lete taký smrad, že v okolitých domoch nemohli oknami do ulice vetrať a radšej ich nechali zatvorené. Niet divu, že kto mohol, z Trnavy v lete zmizol.
Bohatšie trnavské rodiny mávali hneď niekoľko domov. Jeden v centre mesta (trebárs na Dolnohrubej alebo Kapitulskej ulici) a druhý aj so záhradou, či majerom na predmestí, teda za hradbami. Alebo vilku aj s vinohradom v Suchej. Prípadne príbuzných ďaleko za Trnavou, kam chodievali na dlhšie návštevy. Kto mal možnosť, trávil leto na vidieku v lone zelene, alebo niekde pri vode. Do mesta sa celé rodiny vracali až keď išli deti na jeseň do školy.
Za prvej republiky patrila k dobrému bontónu vyššej spoločnosti návšteva kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach, na Sliači, v Tatrách, v Mariánskych Lázňach či Karlových Varoch. Každoročne sa tam stretávali podnikatelia so svojimi rodinami. Ak niekto neprišiel, je možné, že už na taký pobyt nemal, lebo medzičasom skrachoval. Veľa tragédií mala na svedomí hospodárska kríza na konci dvadsiatych rokov 20. storočia.
Bežní obyvatelia Trnavy takéto starosti nemali. Ich každodenný život sa točil okolo zabezpečenia rodiny a práce. Deti, ak nepomáhali rodičom, trávili letá prevažne vonku. Hrávali sa na uliciach, behali po vypustenom rybníku, objavovali zarastené kúty Južnej Ameriky (v okolí železničnej trate za Kollárovou ulicou), chodievali sa kúpať na splav do Štrkov alebo na starú plaváreň za cukrovarom. Trnavské deti boli vynaliezavé, dobre poznali, čo kde na poliach alebo v ovocných sadoch dozrieva a často sa aj vonku prestravovali.
Mládež tiež holdovala výletom do okolia, najmä v tieni lesov Malých Karpát. Bicyklom sa dostali do okolitých dedín, robili si pikniky, chodili sa člnkovať a sem-tam zašli aj na hromadný výlet do iného mesta. Istý čas chodieval autobus z Trnavy na kúpalisko na Škarbák (Smolenice). Kúpať sa chodievalo aj do neďalekej Serede do Váhu.
Jediné trnavské kúpalisko, ktoré fungovalo na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia bola tzv. švimšula alebo trnavská plaváreň. Išlo len o malý bazén za cukrovarom, ktorému mnohí hovorili „naše pluvátko“. V polovici 20. storočia, keď ho viedol pán Lettler už dožívalo a konkurenciu mu robil o trošku väčší kildajch – chladiaci bazén cukrovaru, kde sa v lete niektorí Trnavčania kúpavali. Trnavské kúpaliská pri Kovosmalte a Na rybníku fungovali až v druhej polovici 20. storočia.
Trnavské letné záhrady pri hostincoch bývali plné ľudí. Tieň hosťom pri stoloch robilo zopár košatých stromov, ktoré v niektorých záhradných hostincoch rástli (u Forischa na dnešnej Šrobárovej ulici, U Svatého na dnešnej Hlavnej ulici, U Fischeru – neskôr Pezinská a pod.) Večer tam hrávala hudba, niekde mali kolkáreň, chlapi hrávali karty a popritom urobili hostinskému aj dobrý zisk. V niektorých hostincoch sa zgrupovali remeselníci. William Schiffer spomína na tridsiate roky, kedy chodil otcovi vypomáhať do kapely: „V Trnave sa nachádzalo niekoľko krčiem, kde sa hostia schádzali podľa remesla – u Heribana murári a pokrývači, u Gucmana robotníci z tehelne, u Gergela krajčíri, stolári a obuvníci, U Kominára kníhviazači a typografi a keď bol jarmok aj sedliaci. My s otcom sme hrali u Grinfilda, čo nebol nijaký hviezdičkový podnik, ale bývalý majer, dostavníková krčma hneď za trnavskými hradbami.“
Zvláštne postavenie mali kaviarne s letnou záhradou, napríklad Othon /Thalmeiner/ Európa/Krym na Hlavnej ulici, či Imperial (neskôr Park) na Hospodárskej ceste, kde tradícia letného posedenia pri kapele pretrvala aj v druhej polovici 20. storočia.
Leto v meste bez rieky, jazera či inej vodnej plochy je zvyčajne suché a páľavy sú niekedy až neznesiteľné. Horko doslova stojí v uliciach, vietor nikde a ani lístok sa na strome nepohne. Ešte aj vtáci sa kamsi schovajú a muchy hľadajú úkryt v chládku izieb, kam vletia cez otvorené okná (v snahe domácich urobiť prievan v dome).
Trnava už nie je mestom, odkiaľ musia ľudia v lete utekať preč. Určite je príjemné cestovať a tráviť dovolenku mimo miesto, kde žijeme a pracujeme takmer celý rok. Veľa sa toho v Trnave zmenilo za posledné roky k lepšiemu a Trnavčania – ako vedia nemilosrdne kritizovať niečo, čo nefunguje - tak vedia aj oceniť to, čo sa pre nich podarí vybudovať, opraviť, upraviť či pripraviť. A dnes je veľa možností, ako stráviť príjemné chvíle letných prázdnin a dovolenkových dní aj doma v Trnave...
