Dláždená ulica v rokoch 1904-1918
...a v dvadsiatych rokoch
dolu: Zelený stredový pás predelil ulicu koncom tridsiatych rokov
Na najstarších pohľadniciach vidno uličné dláždenie čadičovými kockami (tzv. mačacími hlavami), v strede vyjazdená cesta pre koče, fiakre a vozy, popri domoch chodníky. Pohľadnice s maďarskými nápismi zachytili čerstvo zasadené mladé stromy striedajúce sa s lucernami po oboch stranách. Veľká úprava ulice sa realizovala koncom tridsiatych rokov. V strede bol umiestnený záhon so zeleňou ktorý ju rozdelil do dvoch prúdov. V päťdesiatych rokoch bola prispôsobená pravidelným linkám mestskej dopravy aj so zastávkami autobusov. Koncom sedemdesiatych rokov sa začalo uvažovať o projekte pešej zóny, v osemdesiatych rokoch mala už reálny základ. Z centra bola vylúčená najskôr mestská doprava a napokom v roku 1988 bola pešia zóna s ostrovčekmi zelene a oddychovými miestami realitou. Dnes finišuje nová rekonštrukcia pešej zóny 21. storočia.
Minule sme mali historickú prechádzku po jednej strane dnešnej Hlavnej ulice, teraz sa prejdeme stranou, kde stojí radnica. Začneme ale trochu bližšie k námestiu - domom vedľa divadla, kde bol dlhé roky obchod Smékal a syn (pod striebornou guľou). Dom bol kedysi veľmi dôležitým strategickým miestom, bol v ňom totiž sklad pušného prachu a materiálu na delové gule. Jedna je doteraz na vývesnom štíte.
Oveľa neskôr bol v dome legendárny Mliečny bar. Nábytok typický pre šesťdesiate roky v pastelových farbách... Ešte dnes cítim charakteristickú vôňu mlieka, keď som tam niekedy zašla pred školou na raňajky (kakao s lupačkou). Z gymnázia sme tam chodili pravidelne na karamelový puding (nikde sa už taký nikomu nepodarilo urobiť), vtáčie mlieko, alebo čokoládovú (jahodovú) šľahačku. Po roku 1989 zriadili v obnovenom dome reštauráciu a dom nazvali Pracháreň. Akonáhle prevádzky dom opustili, začal znovu pustnúť a dnes je zrelý na novú rekonštrukciu. Len guľa zavesená nad vchodom sa húpe storočiami...
Dom na rohu Radlinského a Hlavnej ulice dnes patrí k radnici. Za prvej republiky tam mali obchod s kožou bratia Sadloňoví, neskôr pod názvom Ján Sadloň. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bol na rohu fotoateliér komunálnych služieb, kde sme si všetci dávali robiť fotky na doklady...
Dom má veľmi pekne obnovenú fasádu s rekonštrukciou nájdenej výzdoby. Všimli ste si ju niekedy detailne? Dnes je na prízemí kaviareň a cukráreň.
Číslovanie domov v Trnave prešlo viacerými zmenami. Na konci 19. storočia sa domy číslovali rad radom od jednotky až po vyše šesťsto, podľa ich počtu v meste. Začiatkom 20. storočia sa začali číslovať domy podľa ulíc. Dnešná Hlavná ulica sa číslovala rôznymi spôsobmi. Na mape z roku 1901 začínalo jednotkou na rohu námestia (Zelený dom) tak, že na konci ulice (súd a Hotel Polnitzky) sa pokračovalo druhou stranou a radnica bola č. 46. Číslovanie potom pokračovalo cez dnešnú Radlinského na Vajanského ulicu, predtým Zbožnú. V dvadsiatych rokoch mali domy na strane radnice nepárne čísla a oproti párne, radnica bola č.3. V tridsiatych rokoch sa išlo radom od domu na rohu dnešnej Radlinského a Hlavnej ulice, radnica dostala č. 2. V polovici 20. storočia spojili prvé dve budovy a tak sa radnica napokon prepracovala k adrese Hlavná 1.
Budova mala na začiatku 20. storočia inú fasádu ako poznáme dnes. Po prestavbe asi v rokoch 1909 -1910 dostala secesný vzľad. Za prvej ČSR bola na prízemí Mestská sporiteľňa. Raz na jednej, potom na druhej strane od vchodu...
Fotografia so slávobránou pri radnici pochádza z roku 1924, kedy bola v Trnave na Rybníku Hospodársko - priemyselná výstava (6. - 9. septembra)
Radnica v Trnave je dôkazom toho, čo môže spôsobiť jedna nepresná informácia historika v staršej literatúre o dejinách mesta (a teda aké je potrebné vyberať do serióznych štúdií každé jedno slovo...). Totiž v minulosti sa neustále preberal starší názor, že pôvodná budova radnice zanikla pri výstavbe jej klasicistickej novostavby. Až pri výskume západného krídla vzadu na radničnom nádvorí čakalo pamiatkarov prekvapenie. Vďaka tomu, že v minulosti sa staré budovy opravovali, pristavovali a prestavovali (a nebúrali, aby sa postavili nové), stredoveká radnica sa objavila priamo v objekte, ktorý sa javil v podstate navonok nezaujímavý. Keď dnes prechádzam popri tých nádherných gotických oknách na prvom poschodí vždy ma napadne, že sa z nich nejaký Trnavčan pozeral aj pred 600 rokmi (hm, toto napríklad v New Yorku povedať nemôžu).
Dom v susedstve radnice dnes poznáme pod názvom Wetzlerov dom. Na začiatku 20. storočia patril Júliusovi Schwartzovi (potom vdove Ide Schwartzovej minimálne v rokoch 1920-34). V roku 1926 mal v dome Filip Wetzler obchod s cukrovinkami, ale neskôr ho presťahoval na Zbožnú. Neviem prečo dom dnes volajú Wetzlerovým. Nemá ani nič spoločné s Alfrédom Wetzlerom, ktorý sa narodil iným Wetzlerovcom na Halenárskej ulici pri synagoge.
Dvor domu v roku 1965 a v deväťdesiatych rokoch
Na pohľadniciach z monarchie vidíme na prízemí obchod Goldberger a syn, v polovici 20. rokov mal v dome krajčírstvo Borecký. V tridsiatych rokoch boli dolu dve prevádzky: holičstvo a kaderníctvo Wölfel a Mikšík (Trvalú onduláciu prevádza kadernícky salón Wölfel a Mikšík, 1928) a trafika Kirschbaum a Sušuk. Po znárodnení tam zostala predajňa Tabak a holičstvo.
Dom v päťdesiatych rokoch a v roku 2005
Nasledujúce tri domy (medzi tzv. Wetzlerovým a bankou - bývalým Baťom), ktoré vidno na starých pohľadniciach dnes neexistujú. Dom so štítom bol kedysi známy ako Hermannov hostinec s letnou záhradou (krásne ho zobrazuje stará pohľadnica). Takmer štyri storočia pred hostincom sa v ňom narodil jeden z najslávnejších Trnavčanov Ján Sambucus.
Program Bio Invalid z roku 1925 a fotografia propagačného panela pred kinom Tatra v tridsiatych rokoch (v r. 1930 je ešte uvedené Bio Invalid, v r. 1934 už kino Tatra)
Vo dvore domu bolo v dvadsiatych rokoch Kino Invalid (to by ma fakt zaujímalo, kto ho tak nazval a prečo), v tridsiatych rokoch premenované na Kino Tatra s propagačným panelom pred vchodom. Istý čas ho prevádzkoval Kornel Šarmír. V dome boli nepretržite rôzne pohostinské prevádzky a asi aj dve súčasne na rôznych miestach - hostinec, kaviareň a dokonca aj bar. V roku 1924 viedol Ján Tomaštík na I. poschodí domu kaviareň Slávia a zábavný podnik Astoria salon. V 30. rokoch v ňom prevádzkoval František Mahr zasa Florida bar a kaviareň Savoy. Niektorí Trnavčania si pamätajú z neskoršieho obdobia zasa hostinec Bélu Parráka.
Do ulice bolo tiež viac obchodov: bodega Parrák, v dvadsiatych rokov predajňa s obuvou Baťa, ešte predtým ako sa presťahovala do novostavby na rohu Hlavnej a Zámočníckej ulice. Petrovič a Vencl tam mal obchod s textilom. V 50. rokoch vidno na fotkách predajňu Lahôdky, neskôr znovu obchod s textilom.
Domy v tridsiatych rokoch a koncom šesťdesiatych rokov
Dva z troch dnes už neexistujúcich domov...
V susednom dome mala v tridsiatych rokoch baletnú školu madam Katarína Alfieri. Fotoateliér Rudolfa Režuchu tam bol asi od roku 1932 a vpredu bola predajňa Rosenthal. V šesťdesiatych rokov tam bol obchod Odevy. Vo vedľajšom dome, ktorý zbúrali ako posledný bola kedysi bodega Stern a parfuméria Wolf a Steiner, krátko pred zbúraním obchod Semená. Spomínané tri domy boli v sedemdesiatych rokoch zbúrané a nahradené novým bytovým domom s textilným obchodom ktorý Trnavčania volajú „Pod stĺpami".
Fotografia baletného a tanečného súboru madam Alfieri (na fotke v strede s korepetítorom), vpravo dolu moja mama ako trinásťročná baletka, rok 1943
Časť ulice s ešte existujúcou historickou radovou zástavbou (hore 40. roky a dolu 60. roky)
Búranie v sedemdesiatych rokoch
...a to isté miesto dnes
Jediný zachovaný dom je bývalý obchod s obuvou Baťa, postavený asi v tridsiatych rokoch. Na jeho mieste stál predtým poschodový dom, ktorý nie je dobre vidieť skoro na žiadnej z dobových pohľadníc. V dvadsiatych rokoch mal v ňom obchod so sklom a porcelánom Jozef Kováč, obchod s bielizňou Anton Fleischer a obchod s dielňou hodinár František Schindler.
Nasledovala ulička - dnes Zámočnícka, ktorá spája zástavbu pri západných hradbách (Zbožnú ulicu, potom Vajanského) s centrom.
V dome na rohu bolo kedysi prvé kino Fidélio. Do ulice mal obchod Dohán Miksa (predával aj hračky) a bratia Elbertoví tam mali papiernictvo, kníhkupectvo a obchod s hudobninami. My si ešte pamätáme na rohu drogériu a parfumériu. Dnes je v dome veľká pizzeria s letnou terasou.
Dom, v ktorom je dnes vináreň U Jozefa patril dlhé roky rodine Gézu Bruckmayera. Mal tam obchod s koloniálnym tovarom a farbami a vydal aj pohľadnicu so svojou reklamou. V dome mal prevádzku aj puškár Štefan Reymann. Všimnite si zvyšky zamurovaného pôvodného vchodu. Ten dnešný oblúkový je novotvar.
reklama z roku 1932
obal na tovar z dvadsiatych rokov a reklama z roku 1934
Ulica v 30. rokoch a dom dnes
V susednom dome sídlila Trnavská ľudová banka (neskôr Slovenská ľudová banka), v roku 1926 mal vpredu bodegu a lahôdky Július Kiss . Koncom 50-tych rokov tam bola predajňa Ultrafon, potom Supraphon, v 80. rokoch Opus s vedúcou pani Bunzelovou, ktorej priazeň si získaval nejeden milovník dobrej hudby ...
Predajňa Ultrafonu koncom 50. rokov a teta Lolika (Alojzia) Bunzelová s mojou mamou, v 80. rokoch Opus
a takto to vyzerá dnes
Dom, kde je dnes Pasáž 22 patril rodine Adolfa Winterberga. Rudolf Winterberg a syn tam mali v dvadsiatych rokoch pálenicu a tiež obchod s liehom, octom a likérmi. Winterbergovcom patrila aj octáreň. Dnes sa tam nachádza drogéria a cestovná kancelária.
Ďalšia zástavba sa už počas prvej republiky postupne menila. Približne od Winterbergovho domu nasledoval za monarchie rad prízemných domčekov, z ktorých niektoré postupne nadstavili o jedno poschodie. V tesnom susedstve ich domu vyrástla v tridsiatych rokoch moderná bytovka na pohľadniciach má nápis Karpatia poisťovňa. My si dolu ešte pamätáme mäsiarstvo U Sušilu.
Medzi ďalšími domami, ktoré na pohľadniciach vidieť zaujme dom s dvomi vežičkami a vedľa neho dom, ktorý patril začiatkom 20. rokov Michalovi Parrákovi a potom jeho synom Rudolfovi a Štefanovi. V dome s vežičkami bola v dvadsiatych a tridsiatych rokoch cukráreň a pekáreň Davida Weissa a obchod s dámskou a pánskou konfekciou Rosenthal a Weiner. Prevádzku tam mal aj hodinár Jozef Blumenfeld. V susednom dome mal reštauráciu Rudolf Parrák a cukráreň a pekáreň Štefan Cyril Parrák (áno ten zberateľ). V interiéri cukrárne si zriadil súkromné múzeum.
Štefan Cyril Parrák sa oženil s dcérou klobučníka Grünnera, Adelou. Skôr ako pekár a cukrár sa Parrák cítil zberateľom a venoval sa naplno svojej vášni, asi nie najšťastnejšej pre pokojný manželský život. Svedčí o tom niečo z dobového bulváru. Listujúc týždenníkom Nové Slovensko z roku 1930, objavilo sa mi pred očami toto:
Myslím, že pani Parrákovú musel manžel dosť vytočiť, keď sa rozhodla nakupovať na jeho dlh. Však nerátala s tým, že on na revanš uverejní v novinách oznam, ktorý asi spôsobil zábavu celej Trnave (a ešte aj nám po vyše 80 rokoch...). Isté je, že Parrákovci sa napokon aj rozviedli, ale na sklonku života vraj vychádzali dobre...
Slovami moderátorky dnešnej Smotánky: „ Adelka, dúfame, že si si to aspoň užila!"
Búranie domov na uvoľnenie priestoru pre novostavbu
...a výsledok
Zo starej zástavby zostal veľký poschodový dom, v ktorom sa predával textil - najskôr ako Ľudová odevňa Jaroslav Čech, potom obchod s bytovým textilom Jozef Hochmann. Vo dvore si za prvej republiky otvoril obchod s bicyklami a šijacími strojmi Čech Franta Oudes, ktorý si pravidelne platil reklamu v celom ročníku týždenníka Nové Slovensko. Pomáhal mu aj slogan: Kupujte kolesá od Frantu Oudesa! Napriek sľubne rozbehnutej niekoľkoročnej kariére tento obchodník neskončil svoje pôsobenie v Trnave najšťastnejšie...
Reklama z roku 1926 a oznam z roku 1933
Z nedávnej minulosti si pamätáme v tomto dome obchod Hudobné nástroje, hračkárstvo a obchod s metrovým textilom.
V susednom prízemnom dome je dnes rýchle občerstvenie a predajňa s DVD nosičmi.
Poschodový dom patril Adolfovi Mlčochovi, ktorý mal do ulice obchod s nábytkom. V 30. rokoch uverejňoval v novinách svoju reklamu. Nasledovali dva nízke domy, ktoré zbúrali. Bola tam istý čas mliekáreň a fotograf Kabáth tam mal centrálu (neskôr sa presťahoval na Hviezdoslavovu ulicu), potom tu bol obchodík Káva-čaj. Toto miesto zostalo doteraz takpovediac hluché. V prízemných prevádzkach je zelovoc a predaj rýchleho občerstvenia.
Starší trojposchodový bytový dom mal ešte v 80. rokoch na prízemí obchod Chlieb - pečivo, ktorému sme hovorili hlavná pekáreň. Vedľa stojí podnes pekný meštiansky dom s balkónom, na prízemí bol v minulosti s obchod s odevami a cukráreň Solčány.
Na rohu dnešnej Hlavnej a Vajanského ulíc stál za monarchie nízky dom. Budovu Roľníckeho domu, kde sídlila aj Roľnícka vzájomná pokladnica postavili podľa projektu Milana Michala Harminca a otvorili ju v júni 1929. Na pohľadniciach z tridsiatych a štyridsiatych rokov vidno drogériu U Anjela strážcu, potom bodegu Korzo, vedľa je obchod Rupa, potom Slovenka a na rohu obchod Silbermann. My si dom pamätáme ako Mestské kultúrne stredisko (80. roky), dnes je tu jedna z bánk.
Hotel Polnitzky/ Alžbetin hotel stál na konci ulice, na pomerne veľkom pozemku so záhradou v mieste, kde sa vychádzalo z mesta von. Dlhé roky ho viedla rodina Lajosa Polnitzkého, ktorý hotel načas premenoval na Alžbetin.
Ktovie, čo by si asi myslel Lajos Polnitzky stojac na tomto mieste dnes?
Evanjelický dom postavili na mieste bývalého hotela Polnitzky. Koncom októbra 1928 sa v týždenníku Nové Slovensko začali objavovať inzeráty, kde majitelia obchodov oznamovali, že sa práve presťahovali do novostavby Evanjelického domu. Mikuláš Kazimír si tu otvoril Dámske a pánske kaderníctvo, Cyril Mazúr krajčírstvo.
Cyril Mazúr vydal vtipný reklamný lístok
Lekáreň K Anjelovi prevádzkoval v mieste dnešnej lekárne magister Kornel Vadovič.
Filiálku svojho mäsiarstva si v Evanjelickom dome otvoril Rudolf Kupček a spolu s obchodom, ktorý už mal na konci Štefánikovej ulice (na rohu „ U Kupčeka"), tak mal obsadený horný aj dolný koniec mesta. Vo februári 1929 Kupček propagoval novozriadenú jedáleň v Evajnelickom dome..."kde možno v každom čase dostať teplé jedlá, držkovú polievku a fľaškové pivo. Slovenská a kresťanská firma!...
Do novopostavého Evanjelického domu sa nasťahovali v rokoch 1928 - 29 napríklad tieto obchody: Gupa - výbava pre nevesty, sklený, porcelánový a luxusný tovar (reklama 1929), Mikuláš Kazimír Dámske a pánske kaderníctvo, firma Rolný - Konfekcia (1928)
My si toto miesto pamätáme ako koniec prvomájových sprievodov. Prešlo sa okolo tribúny a potom bol rozchod (párky a pivo!)
Vzhľad ulice od budovy súdu sa od začiatku dvadsiateho storočia neporovnateľne zmenil
Okolo roku 1925 bola v dome na rohu veľká reklama: "Obchod vínom tu v dome!"
Rada si čítam staré noviny. Človek v nich nájde niečo, čo sa v učebniciach nikdy nedozvie. Na prvých stránkach sú väčšinou reakcie na hlavné udalosti v krajine a v meste, ale ďalej sa nájdu i stopy naozajstného života - škriepky, reakcie, kritika, skrátka veci, ktoré ľudí bežne v Trnave trápili. Niekedy vznikne spolu s dobovými fotografiami celkom zaujímavý materiál.
Zdroj:
Trnavské kalendáre 1880 - 1918, Trnavské adresáre 1920, 1926, 1930, 1934, noviny Trnavský týždenník (Nagyszombati hetilap)- rôzne čísla, týždenník Slovensko (1922,1923), týždenník Nové Slovensko 1924 - 1938, Trnava, reklamná publikácia 1932, Sprievodca Trnavou 1946, mapy Trnavy 1895, 1909, 1922, 1946
Informácie MVDr. Július Molnár a čoraz viac Trnavčanov
Fotografie autorka a rodinný archív, Blažej Vittek, Viktor Michalec, Peter Babka, Jozef Filípek, Jozef Šelestiak, z webovej kolekcie Štefana Chovančáka a Juraja Hlobena, z rodinného archívu Jozefa Michalca, staré pohľadnice zo zbierky Doda Benku
