Kým mnohí ešte dospávajú búrlivý Silvester a rozlúčku so starým rokom, ja si prichystám batoh, do neho kahanec a idem na neďaleký Michalov vrch. Bola som tam nedávno, v čase neskorej jesene, ale na tom vôbec nezáleží. Je to moja novoročná trasa už dlhé roky. Nebudem popisovať podrobne históriu kaplnky, či zrúcaniny kostolíka na Vrchhore ani históriu hradu ktorý kedysi stál na Michalovom vrchu. Už som ju popisovala mnoho krát. Je to len pár fotografií z príjemného novoročného, že vraj zimného dňa. Zima síce je len podľa kalendára, v prírode to vyzerá skôr na skorú jar, ale ešte sa to môže zmeniť.
Ale vrátim sa k rozlúčke so starým rokom. Mali sme u nás ohňostroj, ktorý však nebol hradený z mestského rozpočtu, ale sponzorský. Mnoho ľudí namieta proti podobnej koncoročnej zábave, lebo ovzdušie, zvieratká atď. Myslím si však, že tie delobuchy ktoré tu znejú už od Vianoc a k tomu množstvo vystrieľanej pyrotechniky a to nielen na Silvestra, zaťažuje to okolie a obyvateľov viac, ako polhodinový ohňostroj usporiadaný hlavne pre deti, teda o 19 hodine. Vidieť tie rozžiarené deti ktoré na túto chvíľu čakali, stálo za to.
Čo však kazilo dojem z tohto pekného večera, boli práve tie rany, ktoré zneli navôkol, čím väčší rachot, tým lepšie. Mládež sa zabávala a myslím si, že nielen tá mládež. Premýšľala som nad tým, že neďaleko našich hraníc keď z diaľky počujú streľbu, nemajú radosť, ale strach, strach o svoj život o životy svojich blízkych... Bodaj by sme nikdy nepociťovali takýto strach, ani my, ani nikto na svete.
Ale vráťme sa k dnešnému dňu, rekapituláciou z novembra. https://blog.sme.sk/simunekova/cestovanie/vrchhora-a-michalov-vrch
Veľa sa toho nezmenilo, farebné lístie zo stromov už popadalo a čo zostalo, tak má farbu hrdze. Cesta je mierne vlhká, dokonca som na jeho okraji našla ojedinelú mláčku.
Občas z chodníka je výhľad na okolité kopce.
Na ten špicatý, že vraj Malý Inovec, čo som si nie celkom istá tým názvom, by som raz chcela ísť, len ešte som si nenašla trasu.
Prichádzam na miesto Vrchhora, ku kaplnke a k zrúcanine kostolíka. Tu si dám krátku prestávku, zapálim kahanec na spomienku pre mojich blízkych a posedím si pri rannej káve pod prístreškom. Pôvodne som síce chcela dať kahanec do kaplnky, tá je však uzatvorená, tak ho uložím na drevený "oltár" v kostolíku.
Chodník pokračuje mladým lesom cez zvernicu a potom hore medzi skaly na Michalov vrch.
Úzkym chodníkom čiastočne zabezpečeným reťazou sa dostávam na vyhliadku.
Vždy obdivujem tieto ružovo-červené kremence, dnes je ich farba ešte výraznejšia lebo sú mokré.
Tak už len pozdrav na rozlúčku, prajem všetkým čo najlepší a najkrajší Nový rok, po celý rok.
