Nekonečnou studnicou takýchto predstáv boli piesne Brontíkov a neskôr Nedvědovcov, hlavne Honzu. Jeho a Františkov hlas sa pre mňa stali synonymom ekologicke, trampskej a romantickej pesničky. Ešte teraz spomínam na vlhké pohľady kamarátok, keď som spieval pri ohni nejaký Honzov doják typu "zradil jsem všechno, o čem doma si sníš, teď je mi to líto" Keď si to uvedomím, jedno moje dlhé obdobie bolo formované romantikou týchto pesničiek. Mám dokonca doma všetky dostupné CD a často boli na návšteve v mojej cd mechanike.
A potom to prišlo - nastúpila éra bulváru. Po zverejnení počtu manželstiev a mileniek nebolo možné sa nezamýšľať nad úprimnosťou Honzových slov „kolikrát člověk může mít rád tak opravdu z lásky....i jednou je dost", a nevyvodiť z toho závery. Po čase bulvár začal vyťahovať Honzove „záľuby" v mladučkých dievčatkách, rozoberať jeho vzťah s nejakou šestnástkou, vhľady a dohady o jeho sexuálnom živote, uverejňovať fotografie sivovlasého dědulu, ako zamilovaným psím pohľadom pozerá na dievča, čo mu výzorom môže byť pravnučkou. Niečo sa vo mne zmenilo.
Piesne kde spieva Honza som postupne prestal počúvať - najmä tie o láske. Tak, ako som si kedysi pri ich hraní, spievaní a počúvaní predstavoval v roli muža seba, teraz si predstavím automaticky sivovlasého bradatého Honzu, ktorý s pohľadom nadržaného mopslíka slintá na babu, ktorá ledva dostala občiansky preukaz. A keďže tým bohužiaľ predstava nekončí, tie piesne to u mňa - vcelku normálneho človeka - automaticky diskvalifikovalo.
Niekto by si povedal - veď nemusíš počúvať iba tie o láske, veď ti ostali tony piesní o trampskej pohode, prírode a jej ochrane, o odpore ku panu Křečkovi, stromoch čo šumia, machu, na ktorý sa dá zložiť unavená hlava... Áno, ostali - ale len do chvíle, kedy som videl reláciu, kde bol Přemek na návšteve u Františka. Frantove slová ktoré vysvetľovali plány so starou veľkou záhradou zneli asi takto:
„No, tady byli ňáký starý stromy, ale dal jsem to všechno pokácet, neboť tam budu stavět bazén. A samozřejmě budu muset všechno postříkat - už jsem nakoupil ňákou chemii, všude je tady mech a houby a já se chci toho sajrajtu zbavit - ať tady mám pořádnej trávník".
Verím že nielen ja, ale aj iní čo vyrastali s trempíckymi ideálmi pozerali na Frantu - reinkarnovaného „Křečka" - s otvorenými ústami.
A tak cédéčka s týmito dvomi interpretmi zapadajú u mňa prachom. A zrejme aj naďalej budú. Nie je to ale tým, že by piesne boli zlé - ani horšie - len ich kvalitu prevalcovalo negatívne PR. Hunter
