Potom – po odchode zo školy (aj kvôli tej dobrej robote) - času ubúdalo, a moje návštevy na rodnej hrude sa stali sporadickými. Samozrejme som po pár stretnutiach a rozhovoroch – ako zrejme každý z nás paštikárov - získal image Brááátyslavského milionára – a jeden kamarát aj povesť dealera drog, keď si dovolil prísť domov vždy na inom (firemnom) aute...:-)). Nepomohlo vysvetľovanie, že realita výdavkov v Bratislave je trochu iná ako na strednom Slovensku. Im stačilo vedieť, že mám hrubý plat dvakrát vyšší, a teda môžem prepiť (alebo ušetriť) dvakrát toľko - teda mám sa logicky dvakrát lepšie... Z toho vyplývali aj rozhovory pri pive o získaní perfektnej roboty v Bratislave, ktorých reálnosť skončila väčšinou po prvých slovách pri zbieraní údajov do prípadného životopisu na internet:
„Vieš chcel by som tam robiť v počítačovej firme - mám doma aj Plejstejšn... A ešte napíš že viem Windows, Word, Excel, Komander a Internet – také niečo sme mali na škole. Angličtinu mi napíš pokročilý – mal som ju dva roky na strednej. Ale robotu ani bývanie nechcem v tej hroznej Petržalke. A hlavne aby som mal nástup minimálne dvacku čistého, inak sa to ani neoplatí...“
Čiže, zožeňte mi lacné stradivárky, a vyučte ma za virtuóza za pol roka, veď ťahať tým hlúpym slákom po strunách nemôže byť problém...
Skúsil som sa nad tým zamyslieť a začal som sa na väčšinu bežných ľudí u nás doma pozerať trochu inými očami – mám ten dojem, že málokto z nich chce vidieť, že si niekto niečo odriekne vo vízii budúceho profitu a investuje zarobené peniaze do seba - chodí na pivo raz za pol roka, po večeroch sa učí, chodí na jazykové kurzy, snaží sa odpútať sa od toho sociálneho dna, kde by boli jeho denným chlebom krčmové debaty o tom, čo bolo večer v telke, nariekanie aký má malý plat a aké obrovské (a určite skackavé) má kozy dievčina na tretej, či piatej strane Nového času.
Človek je niekedy smutný keď vidí, čo sa z bystrých a inteligentných ľudí stáva vplyvom toho, že nechcú hľadieť ďalej ako po najbližšiu výplatu a v niektorých prípadoch s tým súvisiaci týždeň plný „Posedení pri destilačke“.
A pritom je príčina len pohodlnosť, nič viac než pohodlnosť, a neochota urobiť niečo, z čoho budem mať úžitok až niekedy v budúcnosti. A aj predchádzajúci rozhovor vzniká len z jedného dôvodu - aby mal pohodlný človek pocit, že niečo pre svoju kariéru IT guru v Bratislave už urobil a teraz to závisí na niekom inom, na koho sa eventuálne dá zvaliť aj neúspech celej akcie - zle napísaný životopis, daný na ten nesprávny internet - kde nechodí dosť ľudí, firmy, ktoré nevidia ten obrovský potenciál a podobne.
Horšie je, že proces takéhoto odumierania ambícií a snov urobí z väčšiny ľudí kvázipatriotov, ktorí Vám budú do omrzenia vyčítať to, že robíte v inej doline, v inom štáte, ba dokonca aj keď robíte pre zahraničnú firmu. Budú Vám vysvetľovať, že pre tých čehúňov (amíkov, nemčúrov) by nikdy nerobili, majú svoju hrdosť, nikdy by takú ponuku neprijali, že to je janičiarstvo, zbabelý útek z rodnej hrudy, neúcta ku koreňom....
Som presvedčený, že v živote každý hrá sám za seba a takmer nikto okrem najbližšej rodiny nemá právo posudzovať Vaše rozhodnutie o svojej vlastnej budúcnosti - a ten, kto Vám vyčíta odchod za lepšími podmienkami, pravdepodobne boj so svojou pohodlnosťou prehráva, a len sa sebecky snaží, aby nebol so svojou prehrou sám, aby získal ďaľšieho nariekača do krčmovej partie. Myslím si že odchod za štúdiom a prácou bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Prajem preto všetkým tým, čo sa odvážili odskrutkovať si zadok z rodnej doliny: Veľa šťastia, a nevzdávajte to. Keď pre svoju budúcnosť niečo naviac robíte, nemôžete byť na nesprávnej ceste.
A ak budete nabudúce počúvať niekoho reči o janičiarstve a odmietaní ponúk, skúste sa na neho pozrieť s nadhľadom - vo veľkej väčšine prípadov môžete hneď vedľa neho zazrieť pána Ezopa, ktorý Vám rozpráva svoju bájku o líške a hrozne...
Přažský milionář Hunter.
