Hlúpy sen.

Neobvykle obrovské množstvo ľudí na uliciach miatlo, ale starobylé domy mu učarovali. Obzeral sa celý čas, včera dokonca natoľko, že sa stratil skupine. Kým pozeral na ozdoby a sochy na budove Muzea, všetci aj s učiteľkami vošli do podzemného bludiska metra, a on ostal sám. Keďže z knižiek vedel, čo má v podobnej situácii robiť, čakal pri vchode na niekoho, kto ho príde hľadať. A po chvíli sa dočkal. Potom sa celú cestu k ostatným zamýšľal nad tým, aké nevýhody má spojenie triednej učiteľky a mamy. Obyčajná učiteľka by ho iba vyhrešila, takto dostal aj "niečo naviac"... Ale našťastie celé divadielko pred okoloidúcimi prebolelo pri návšteve starého mesta. Keď sa na obed vrátili na Zahradní město - do klubovne kde bývali - už na to nemyslel.  "Deti, teraz po obede budete mať od jednej do tretej poobedný spánok, aby ste boli odpočinuté na večerný koncert" - zahlásila jedna z učiteliek a skontrolovala, ako sú zabalení v spacákoch. "Žiadne protesty, žiadne vyrušovanie, večné behanie na záchod a podobne - nie aby ste robili vylomeniny a potom na koncerte zaspali! Budem Vás chodiť kontrolovať, a kto nebude spať, dostane poznámku do žiackej knižky" - ukončila monológ, zavrela okenice, ešte raz sa prísne zatvárila a zhasla.  Chvíľu sa pod spacákmi chichotali, pribrzdený Milan za tichého povzbudzovania ostatných hlasno grgal a prdel, ale keď mu došiel plyn všetci pomaly zaspali. Ležal a premýšľal nad posledne videným dielom seriálu o Panovi Tau a potom zaspal tiež.   Stál na stavenisku, slnko na neho svietilo a nechápal prečo sa mu sníva práve takáto hlúposť. Prečo by mal byť na nejakej stvavbe len v ponožkách a pyžame, keď je tam toľko ostrých úlomkov a skla. Povedal si, že najlepšie bude takýto hlúpy sen prerušiť, zaliezol do najbližšej betónovej rúry a zavrel oči. Po chvíli otvoril oči a zistil, že to nepomáha.  "Takže čo teraz" - hovoril si ticho pre seba. "Nikto na celej stavbe nie je, musí sa mi akurát snívať nedeľa?" Spomenul si na Pana Tau, a dobre odpozorovanými pohybmi ruky okolo hlavy si skúsil pričarovať na nohy svoje nové "číny", aby mohol odísť bez nutnosti sa stále dívať na čo šlape. Nič. Skúsil to ešte párkrát a potom sa poobzeral. Keďže videl nápisy v češtine, usúdil že sa mu musí snívať Praha, a teda sa pokúsi dôjsť k ostatným v klubovni. Najmä keď sa v tomto hlúpom sne nič nedeje. Pozrel na svoje nové hodinky - bolo pol druhej - čiže zaspal len pred pár minútami a môže snívať ešte hodinu a pol. Uvidel v plote okolo stavby dieru, a opatrne sa k nej vydal. Cestou ešte skúšal nefunkčné pohyby okolo blonďavej štice, ale stále bez výsledku - asi na to treba naozaj čarovný klobúk.  Obišiel stavbu a objavil, že k nej vedie cesta. Vydal sa po nej a po chvíli sa mu podarilo stretnúť nejakého človeka v montérkach.  "Dobrý deň, prosím Vás, ako sa dostanem ..." - začal, a vychrlil na neho adresu, ktorú sa všetci naučili ešte v prvý deň. "To máš před sebou ještě dlouhou cestu chlapče, musíš jít touhle cestou rovně, pak po patnásti minutách chůze doprava směrem do kopce a hned za kopcem doleva. Tam začíná Zahradní město. Ale raději se tam někoho zeptej" - odpovedal. Keď si všimol oblečenie a obutie, spýtal sa: "Máte ňákou brannou akci? Že si takhle vystrojen..." - a pousmial sa. "Áno ujo, niečo ako orientačný beh, ale v meste... Ďakujem, dovidenia" ukončil rozhovor, aby nemusel ďalej vysvetľovať - je to predsa jeho sen...."Nashledanou" odpovedal človek v montérkach a pokračoval smerom k stavbe.  Po pätnástich minútach ho už boleli podošvy a kopec nekončil - bosému sa po ceste s kamienkami nechodí dobre. Rozhodol sa, že sa radšej z tohoto hlúpeho sna zobudí. Poštípal sa do líca, pretože počul, že to pomáha. Nič. Zase nejaká povera - povedal si - ale skúsil si pre istotu dať pár faciek. Bolelo ale nepomohlo - a tak pokračoval v ceste.  Keď po skoro pol hodine prestala cesta stúpať, konečne prišiel do miest, kde stretal omnoho viac ľudí. Pýtal sa postupne na cestu, trpezlivo vysvetľoval, prečo je v ponožkách a aký perfektný branný beh to vlastne majú. O trištvrte na tri uvidel čiernu drevenú budovu klubovne, a len tak-tak prekĺzol okolo otvorených dverí, kde učiteľky popíjali kávičku. Pred dverami miestnosti kde spali ostatní si vyzul a zahodil do koša zospodu úplne zodrané ponožky. Otvoril a zatvoril dvere a hlasno zívajúc prešiel okolo otvorených dverí nazad do umývárky - aby to vyzeralo že práve vstal a hlavne aby si nenápadne zmyl z nôh prach. Už dávno neveril, že to bol sen. Boľavé nohy ho o tom aj počas nasledujúcich dní presvedčili dôkladne. Premýšľal nad tým, ako vôbec je možné, že sa v spánku v priebehu niekoľkých minút dostal na stavbu, ktorá bola od ubytovne tak ďaleko.    A premýšľam nad tým občas dodnes - bez toho, že by som našiel logické a materialistické vysvetlenie... Ani len cestou do kruhu sa to nedá odbiť – keďže mi už prvý človek - niekoľko krokov od stavby - naznačil že je v inej štvrti ako ubytovňa. Je vylúčené, aby som sa normálnym spôsobom v priebehu niekoľkých minút dostal na miesto minimálne päť kilometrov vzdialené od miesta, kde som zaspal. Ale na druhej strane - ak som sa nejakým záhadným spôsobom teleportoval - je dobre, že som sa presunul tak relatívne blízko. Predpokladám, že z Austrálie by som sa do Prahy do konca poobedného spánku nedostal...   Hunter.