Oni tu budú zas stáť každé ráno. Ako tu stoja odjakživa. S nimi je sekunda večnosť a večnosť sekunda. S nimi čas stráca hranice. Bdenie nepozná spánok. Snívanie nepozná ráno. Mladí, skvelí a usmievaví. Moji kamaráti. Chápavo pokrútia hlavou nad ďalším mojím výčinom. Znova a znova. Ja nemo žasnem nad ich božskou trpezlivosťou. Netreba im veľa slov. Stačí tá jediná kúzelná formulka: ,,Jaruš“! A kráčame spolu ďalej chodníkom kľukatým. Je to tak. Viem to. Nevedela som to. Dnes to viem. Už sa nebojím tých večných strát a nálezov, nedorozumení a vysvetľovaní, chcení a nechcení, smútkov a radostí. Odveká polarita vesmíru lomcuje našimi citmi, zmyslami, životmi. Je na čase jej odolať. Nenechať sa uniesť prúdom rieky.
Nasadla som teda opačným smerom, proti prúdu, na autobus chvátajúci domov. Rok jeho výroby vysoko prevyšoval môj dátum narodenia. Bol poloprázdny, smutný, starý, tragicky komický. A tak sa chcel tváriť dôstojne! Ja som mu v tej chvíli však bola strašne vďačná. Za to, že ešte dýcha, že ma vezie chladnou nocou naproti budúcnosti, ďaleko od minulosti, tou krehkou prítomnosťou. S nádejou vkladanou do môjho prsta, písala som slová na zahmlené okno. Abstraktné mená skrývajúce konkrétne tváre. To tušenie. Áno, sneží. Milióny malých geometrických útvarov letiacich vzduchom. Prečo? Začo? Načo? Odkiaľ? Kam? Možno kvôli Vianociam. Možno ani nie. Bože, ako nemám rada matematiku. Vedeli ste, že vraj vločka je tá najdokonalejšia vec vo vesmíre? Vy áno? Ja nie.
Zrazu bol koniec. Taký klasický anglický The end. Musela som vystúpiť. Hľadela som za tou ťarbavou skriňou na štyroch kolesách, či koľko ich má, s tou vďačnosťou v srdci, čo som vám o nej písala. Ako sa pachtí týmto svetom, tak ako my všetci. Ako na zahmlených sklách preváža hore dole tie naše sny, potajme načmárané. Ako mení osudy. Koľko môže ovplyvniť to 5 minútové meškanie ráno do školy a koľko tie hodiny strávené na zastávke. A vraj bezvýznamný kus šrotu. Človek prečká takmer polovicu svojho života. Často z neidentifikovateľných príčin.
Autobus odišiel. Všetci to raz musíme spraviť. Chtiac, nechtiac. Skôr či neskôr. Ostala som na chodníku. Kto nestojí na chodníku, nemiluje republiku. Nestihla som prejsť na zelenú. Len frajeri chodia na červenú. A druhý breh je taký vzdialený. V tej chvíli som to pochopila. Ten zasnežený večer. Áno bolo to tak. Dialo sa to tu a teraz, vtedy a tam . To čaro. Čaro božskej prítomnosti.
Prítomnosť. Aké obyčajné slovo. Úplná samozrejmosť. Priam každodenná povinnosť. Je tu stále. Nad tým sa predsa netreba ani zamýšľať. Ale prečo? Prečo z nej neustále unikáme? Priam sa jej bojíme. Ako čert svätenej vody. Žeby o nás vedela viac, ako si dokážeme pripustiť? Myslím si, že neexistuje bezpečnejšie miesto ako prítomnosť. Všetko zlé už bolo alebo ešte len bude. Tak načo plávať v neistých vodách budúcnosti, a v príliš trpkých zátokách minulosti, keď slnko vychádza práve teraz, na obzore tohto okamihu. Celé to stojí a padá na okamihoch. Sú tu medzi nami. Neviditeľné, čakajúce na odhalenie. Číhajú na tých najzvláštnejších miestach. V pustých uličkách, na lavičkách v parku, na obločných rímsach, okoloidúcim občas vejú vo vlasoch, v rohových obchodíkoch veľmi skoro ráno, odrážajú sa od medených striech kostolov a úplne ťa oslepia. Píše sa o nich v knihách, medzi riadkami. Môžeme ich čítať v modrých očiach milovanej osoby. A úplne najlepšie na tom je, že vôbec nemusia byť modré. Nie je úžasné aspoň na to myslieť? Niekedy vás to, verte, neverte môže pochytiť aj na fyzike. Tie sú obzvlášť očarujúce. Len treba vedieť správne ich ukormidlovať. Okamihy sú tu všade navôkol. Stačí otvoriť oči a rozprestrieť krídla. A opäť sa naučiť to čo sme už dávno zabudli. Vidieť ovečku v zatvorenej krabici.
Poznám niekoho kto to pochopil. Môj malý kamarát. Určite ho všetci poznáte. Áno, nemýlite sa. Je to to dieťa, s vlasmi ako obilné pole, čo sa nikdy nevzdáva otázky a zároveň vždy pozná na všetko odpoveď. Ja osobne ho veľmi obdivujem. Nechcem ho stratiť. On je skrátka úžasný. Na svojej planéte má stoličku. Sedí na nej a pozoruje západy slnka. Vždy keď jeden skončí, stoličku si posunie o kúsok dopredu. A stále dookola. Ďalší západ slnka. V podstate ten istý, ale vždy nový, niečím výnimočný, oslavujúci čaro božskej prítomnosti. Pozdravte ho odo mňa, keď náhodou pôjde okolo.
Teraz ma na chvíľu ospravedlňte. Ja sa zas vrátim. Musím ísť poutierať všetky tie snehové okamihy, čo som vonku pochytala. Mama je citlivá na tú drevenú dlážku v chodbe. Ešte jednu prosbu mám na srdci. A už dám pokoj. Naozaj. Presuňte sa teraz pomaly k oknu. Odhrňte záclony a pritlačte obe dlane na obločné sklá. Čo tam potom, že sú čerstvo vyleštené. Buďme zas na chvíľku deťmi. Teraz sa zadívajte von. Prosím, usmejte sa! Tu a teraz...
