Bolo to v jeden predcovidový január. Kamoška mala vtedy cestu na Kubu pre organizáciu Človek v ohrození. Obzerala sa, čo by mohla v Karibiku popri tejto misii ešte podniknúť.
Vypátrala kapitána našej nedávnej plavby v Stredomorí (bola našou prvou plavbou a hneď poznačená cyklónom – o tom snáď nabudúce), ktorý v Karibiku práve spoluinvestoval do staršej plachetnice.
Nadšene som sa na túto plavbu prihlásila, ona však bola váhavá. Otázkou bolo, aká bude posádka. Stráviť na mori 2 týždne s kamoškou je niečo iné ako stráviť ich s niekým koho nepoznáš. Kto ti v lepšom prípade lezie na nervy, v tom horšom ho nevieš vystáť. Ako sa to prihodilo v Stredomorí.
Napokon sme redukovali počet neželaných námorníkov tak, že sme na plavbu presvedčili ďalšiu kamarátku. Teda len my tri ženy a kapitán. Vlastne, dvaja kapitáni. Jeden z nich bol ten náš, ktorý sa šiel zaúčať Karibské špecifiká a druhý bol lokálny. Čech.
Hneď po prílete na Martinik sme sa dopravili do prístavu, nalodili na palubu plachetnice La Vida a zoznámili. Jedna kajuta už bola obsadená českým kapitánom. Tak sme sa rozdelili do tej na prove a v akejsi „obyvačke“, inými slovami podpalubie, do ktorého vojdete priamo z paluby.
Zotmelo sa – ako to už v trópoch býva – veľmi rýchlo. Zmáhala ma únava po dlhom lete a jet leg, ale dievčatá rozhodli, že sa treba okúpať. Vyhovorila som sa, že do tmavej vody, navyše v prístave, sa mi nechce liezť ale pokukovala som po nich.
Skočili do vody a mne padla sánka. Rozčerená voda svetielkovala! Okamžite som ich nasledovala do svetielkujúcich vlniek. Fenomén svietiacich rias som zažila po prvý raz a je to jedna z najúžasnejších vecí, ktoré som kedy videla. V teplých moriach je spôsobený fytoplanktónom, ktorý pri pohybe svieti. Nepredstavujte si svetlo ako z halogénu. Uzriete ho len v úplnej tme. Či už na pláži alebo pri nočnej plavbe loďou.
Ráno, ešte kým naša plachetnica zamierila na Svätú Luciu, som sa pokúsila o rannú toaletu, úkon, ktorý na tomto druhu plavidla pokladám za najväčšiu komplikáciu. Na toaletu (ak je funkčná), sa v čase plavby nedá ísť, keďže plachta celú loď nakláňa a... nebudem to detailizovať.
Podvečer sme zakotvili v zálive pri mestečku Anse la Raye, kde sa večer mala konať diskotéka. Niektorí z osádky po nej zatúžili. Pri občasnom drinku a varení večere sme čakali na to, kedy sa prístavom začne niesť hudba. Nič sa nedialo a tak sa traja členovia posádky nalodili do pingi (rozumej čln) a odplávali do mestečka. Po hodine boli späť, slušne podgurážení s tým, že žiadna diskotéka nebola. Len čo z pingi prestúpili na plachetnicu – a to s nečakanými tanečnými a strečingovými kreáciami v koordinácii prestupu - prístavom sa začala niesť hudba z diskotéky.
Namiesto diskotéky sme si tak niekoľkokrát za večer vypočuli kapitánovu príhodu, ako sa v tomto prístave bozkávala Barczi s černochom.
Ďalší deň sme sa plavili od rána. Pochopili sme, že kajuta, ktorú si obsadil kapitán je jediná, do ktorej netieklo. Ja som tiež zistila, že moja domnelá celoživotná imunita na nevoľnosť z pohybujúcich sa dopravných prostriedkov nie je celoživotná a môj žalúdok bol na vode. Vlastne doslova. Margit na tom bola ešte horšie, jej biela pleť sa zazelenala a obsah jej žalúdka nakŕmil karibské rybky.
Dozvedeli sme sa, že sú dve štádiá morskej nemoci. Prvé, keď sa bojíš, že umrieš; druhé, keď sa bojíš, že neumrieš.
Ps. Lokálny kapitán na zlosť všetkých vyhadzoval plechovky do mora s tvrdením, že sa za pár týždňov rozložia. O mesiac neskôr doma naložím plechovku do slanej vody v koncentrácii zodpovedajúcej Karibiku a po roku v roztoku ho mailom informujem, že plechovka nejaví žiadne známky rozkladu. Odpoveď na mail mi nikdy neprišla.
