Dôvody? Nokia mi ich vymenovala. Predovšetkým, Kilimandžáro je stelesnením turistického biznisu. Na Kilimandžáro nemôžete ísť individuálne, len organizovane (sprievodca, nosič, kuchár). Sprievodcovia nemajú vždy profesionálny prístup. Napríklad vôbec neberú do úvahy potrebu aklimatizácie. Nechápu, načo je to dobré. Ženú ľudí hore a čudujú sa, že im tam kolabujú.
Na rozdiel od strechy Afriky, Mount Kenya, už len samotným faktom, že nie je najvyššia, je menej turistická. Zároveň je krajinársky zaujímavejšia, pretože je geomorfologicky členitejšia. Hora má, podobne ako Kilimandžáro, sopečný pôvod na východnom okraji Veľkého Riftového údolia.
Tri hlavné vrcholy nesú mená významných masajských náčelníkov: Batian (5199 m), Nelion (5189 m) a Lenana (4985 m). Ten posledný je jediný pešo dostupný a preto jediný turistický vrchol. Množstvo vedľajších vrcholov dotvára morfologickú členitosť, o ktorej už bola reč.
Na výstup na Mt. Kenya si turisti najímajú sprievodcu, nosiča, prípadne kuchára. Môžete sa však rozhodnúť ísť aj bez nich. Skúsená Nokia trvala na tom, že si vystačíme s kuchárom.
Dala som teda na jej rady a v dohodnutý deň nás šofér s požičaným autom doviezol z Nairobi do mesta Nanyuki. Tam nás čakal Daniel, náš kuchár. Tu sme urobili nákup a pred prvým výstupom sme sa posilnili.
Do parku sme vošli Sirimon gate vo výške 2650 m. Daniel bol vyvezený až do Old Moses Camp vo výške 3300 m aj s celou kuchyňou. Potom ju už nosil na chrbte. My sme pomaly šliapali asfaltkou, dúfajúc, že čím pomalšie pôjdeme, tým menšia pravdepodobnosť výškovej choroby.
Zároveň sme pili toľko vody, čo sa do nás vošlo. Po príchode do Campu sme užili prvé acylpyríny. Prestalo nám chutiť jesť. Práve keď sme mali k dispozícii osobného kuchára.
Camp stojí vo výške hranice lesa. Nad ním sa rozprestiera bujná vegetácia vysokej trávy, trvaliek a kríkov. Od chatiek je preto dobrý výhľad na okolie. K večeru dorazila slovensko-nemecká skupinka vracajúca sa z hory. Živo debatujeme a pýtame sa na všetko.
Ráno po skvelých Danielových raňajkách, pozostávajúcich z ovsenej kaše a palaciniek, ktoré sme zvládli len s ťažkosťami, vyrážame. Celú cestu veľa pijeme a nenáhlime sa. Daniel nám utiekol dopredu, ale chodník je zrejmý. Naším cieľom bol Shipton´s Camp vo výške 4250 m.
Už okolo obeda cítim bolesť hlavy. Tá sa potom zmenila na migrénu. Okolo 16 sme v Campe. Zaliezam do spacáku v zúfalo špinavom kempe. Nocľaháreň so starými poschodovými posteľami je prázdna, ak nerátam pobiehajúce myši.
Snažím sa vybrať si posteľ s najmenej špinavou dekou a matracom, ale v tej tme a vzhľadom k môjmu stavu je mi to skoro jedno. Aj v tomto rozpoložení som však šokovaná pri pohľade na toaletu, čo nebudem radšej detailizovať.
Večer som do seba dostala so sebazaprením len polievku. Acylpyrín na riedenie krvi a Ibuprofen na bolesť. Nepomohol.
Ráno je krásne, ale môj stav nezmenený a tak Nokia odchádza sama. Rozhodla sa, že pred výstupom na vrchol dá prednosť okruhu okolo neho. Mám trochu obavy, ale ona nie. Pozorujem ju, ako sama šliape do strmého sedielka. Onedlho mi zmizla z dohľadu.
Deň trávim v polospánku v už opísanej nocľahárni, ktorú naozaj nikomu neodporúčam (turisti väčšinou kempujú v stanoch, čomu teraz už rozumiem). Podvečer debatujem s Rakúšankou a vyhliadam Nokiu. Vracia sa okolo 17,30. Okruh okolo Mt. Kenya urobila bez problémov.
Na večeru sa nám podarilo zjesť o čosi viac. Moja migréna však pretrváva.
Ráno je to lepšie. Raňajkujeme skoro ráno, ale vyraziť sa nám podarilo až pred ôsmou.
Vraciame sa inou trasou ako sme prišli. Stúpame do sedla Simba col vo výške 4600 m. Následne nás čaká Chogoria, pomerne dlhá zostupová cesta bez zázemia. Ale nádherná!
Klesáme po bočnom hrebeni a vedľa nás sa otvára na európske pomery nečakane obrovská, divoká dolina. Jedno z najscénickejších miest vôbec, ktoré som kedy videla.
Ľadovcovú dolinu v tvare U pokrýva hustý tmavozelený porast, nám neznámy a bližšie neidentifikovateľný. V strmých častiach nad dolinou sa týčia tmavé skalné útesy a vežičky, občas prechádzajúce do hrdzavej farby.
V hornej časti doliny vidno pleso. Pod ním je skalný stupeň, odkiaľ do divočiny spadá stužka vodopádu.
Okolo chodníka rastie zvláštne exotické rastlinstvo. Zo skál či zrázov prevísajú dlhé biele fúzy - visiace machy, pripomínajúce závoje. Fotím koľko sa len dá. Daniel je stále pred nami a zdá sa, že nám uniká.
Napokon nás počkal. Dostali sme hubovú polievku, že takýmto tempom prídeme do nášho ďalšieho ubytovania, Meru Mount Kenya Bandas, za tmy. Argumentuje, že po zotmení je krajina nebezpečná, hlavne kvôli slonom, ktoré sa v lese presúvajú a pasú.
Daniel nebol náš sprievodca, ale kuchár. A tak ho Nokia pokojne vyzvala, aby sa o nás nebál a nečakal nás, že my sa nestratíme a prídeme. Po jeho odchode sme si trochu vydýchli ale zrýchlili sme a dlhým tiahlym hrebeňom zostupujeme skoro behom.
Vegetácia sa postupne mení, vidíme vresy ktoré tu akoby zastupovali našu kosodrevinu. Neskôr prechádzame okolo akýchsi krovitých kvetov.
V nadmorskej výške okolo 3000m sa z nízkeho porastu postupne stal zvláštny, pre nás čarovný les. Stromy pripomínali strom duší z Avatara. Svetlé cáry (asi) machu, ktoré z nich viseli, skutočne pôsobili rozprávkovo.
Ešte stále nás čakali asi dve hodiny cesty. Pri chovnej stanici rýb začína pršať. Kvapky majú hádam pol deci, ale zatiaľ padajú len riedko. Zrýchľujeme krok. Práve keď sa dážď rozhodol, že vypadne z oblaku celý a naraz, konečne sa objavujú chatky Meru Mount Kenya Bandas.
Pred najhorším sme sa uchránili, prietrž začala hneď keď sme vošli dnu. Sprcha, čisté periny a hotová večera! Náš apetít sa s ubúdajúcou nadmorskou výškou prudko zvyšuje. Po daždi sú krásne výhľady na horu.
Nasledujúce ráno nám Daniel robí posledné raňajky. Ovsená kaša a palacinky. Schádzame cez bambusový les, až kým sa naproti neobjaví náš odvoz. Po ceste viackrát zastavujeme, je pre nás zaujímavé vidieť zber čaju, pestovanie kávy, ananásu aj ryže.
P.S. Večer som sa v Nairobi doslova a do písmena prežrala. Moje telo vôbec nereaguje na rozumové signály, že situácia vo výške bola výnimočná a takto ex post si to kompenzuje. Deň a pol potom čakám na odlet bez možnosti opustiť interiér ubytovania.
Dovetok: Naša tatranská minulosť nás pasovala do hodnosti tatraniek či horaliek. Aj keksov s týmito názvami sme „sprášili“ požehnane. Nepotrebujeme lámať osobné rekordy ani nemusíme vystúpiť na každý kopec a už vôbec nie na ten prvý či druhý najvyšší. Stačí nám zažívať a poznávať zákutia prírody, opájať sa ňou a užívať si jej krásy.
