Spoznávať aj málo známe končiny našej krajiny sme sa podujali počas Covidu a odvtedy v tom pokračujeme.
Štrapácie okolo cestovania do/z týchto končín som opísala tu.
Na staničke v Lovinobani najprv načerpáme u výpravcu v kancelárii pitnú vodu, lebo nevieme kedy sa k vode opäť dostaneme. Za hlučného sprievodu miestnych psov, proti súčasným právnym normám uviazaným na reťazi (fakt, ktorý v danej chvíli oceňujeme), vchádzame do lesa nad dedinou. Za vrcholom kopca sa nám naskytne nádherný výhľad na lúky miestnych lazov a opustených záhrad. Nachádzame sa v osade Horné Fafáky v Cínobanskom predhorí, geomorfologickom podcelku Revúckej vrchoviny. Toľko mapy.cz a Wikipédia.
Využívame prítomnosť niekoľkých miestnych chalupárov v tradičných poľovnícko-lesníckych outfitoch a zabezpečujeme si ďalšiu vodu. Zároveň sa dozvedáme, že pôvodnými obyvateľmi osady boli privandrovalci z Oravy v 19.stočočí. Priľahlý starý cintorín budí náš záujem ale čas neúprosne beží a aj keď je koniec apríla, za chvíľu nás dobehne tma. Za prítomnosti dronu vyslaného (asi) synom jedného z mužov na Fafákoch stúpame do prostivahu a hľadáme si miesto na prenocovanie. Voľba padla na urastený dub, vyháňajúci puky. Rozkladáme karimatky, spacáky a zakladáme malý kontrolovaný ohník. Reči o prítomnosti medveďov od Fafákovcov ma málinko rušia ale ako vždy, spolieham na múdrosť prírody a nie reči miestnych, ktorí nestrávili pod holým nebom v celom svojom živote ani jednu noc.
Ešte som nepočula totiž o medveďovi, ktorý by takpovediac vliezol človeku do spacáka, ak máte jedlo odložené na bezpečnom mieste a v dostatočnej vzdialenosti. Prípady stretu nastávajú vtedy, ak človek vnikne nečakane do medvedej blízkosti lebo ho chce fotiť či hľadá huby mimo bežných turistických trás. Predpokladám, že ak by medveď zavetril prítomnosť (spiaceho) človeka, veľkým oblúkom sa lokalite vyhne a to aj vtedy ak je súčasťou jeho teritória.
Niekedy o polnoci sa musím presunúť, k čomu ma núti chrápanie jediného účastníka mužského rodu, ktorého nazývame v dobrom úmysle "Chrapúň" (s pozitívnou konotáciou). Ležím tak desiatky metrov od spoluputujúceho páru a ráno prichádza aj nevôľa z pocitu nevyspatia.
Chrapúň mi však už nesie uvarený čaj, vôkol nás sú nádherné výhľady na vzdialený hrad Divín ako aj oproti na kopci položenú obec Budiná, tak sa premáham a vstávam.
Vyrážame ďalej po modrej, chodník lemujú zelené lúky lazov s rozkvitnutými čerešňami. V južných diaľavách identifikujeme zámok Halíč.
Na druhej strane hrebeňa opäť lazy a kvitnúce čerešne. Nečakaná prehánka nás prinútila vytiahnuť dáždniky a amatérsky si ich inštalovať na batohy. Môžeme sa tak naďalej opierať o palice. Schádzame do obce Málinec. Naša cesta vedie do miestneho pohostinstva. Terasa je voľná, čo uľahčuje rozhodovanie či vytvárať konflikt s tuho fajčiacim miestnym spolkom v interiéri.
Dobíjame mobily, v miestnom WC si umývame riady a zvažujeme pokračovanie, pretože nad priľahlými kopcami visia ťažké mraky. V momente keď sme sa odhodlali vyraziť začína pršať. Utiahli sme sa na miestnu zastávku busu, posediačky pospávame a odhadujeme, či je socha vojaka pred kultúrnym domom z prvej alebo druhej svetovej.
Dážď neprestáva a tak sa vraciame na terasu krčmy, opakujúc objednávku Kofoly a piva Gemer. Rozmýšľam nad únikom do Lučenca, za hodinu ide autobus. Ťažký batoh, nevyspatie aj dážď nahlodávajú moju morálku. Napokon ale prestáva pršať a tak so spolupútnikmi prekonávame 600 výškových metrov na opäť sa ocitáme – na nádherných! – lazoch, obložených kravkami a teľatami. Tentoraz sme na červenej a ostaneme na nej až do konca vandru.
Obchádzame vrchol Jasenina, aby sme ušetrili výškové metre a schádzame do Chladnej Jamy či Studne nad obcou Ďubákovo. Vedie sem náučný chodník a je tu aj prameň. Pred západom slnka kráčame po rozsiahlych lúkach a na severe sa nám odkrývajú výhľady na Muránsku planinu a zasnežené Kráľovohoľské Tatry. Po západe slnka je všetko studené a mokré, rosa padla ešte zvečera.
Pár sa kvôli vlhkosti rozhodne spať na betóne pod prístreškom, ja si hľadám vzdialenejšie miesto. Nepotrebujú celtu a tak mi ju posúvajú. Na lúke je veterno a tak sa zložím pod brezu obďaleč. Do tmy sa snažím urobiť si aký taký prístrešok, keďže voda vo vzduchu sa dá krájať. Použijem pritom čo sa dá: kolíky ohrady, palice, šnúrky. V noci opäť neviem zaspať. Tentoraz mi je zima. Nie preto, že by bola veľká zima (sú 3 stupne), ale vlhkosť zosilňuje pocit chladu. Napokon, nachádzam sa v Chladnej Studni. Chlácholím sa myšlienkou, že ak by som bola o 1000 km východnejšie, riešila by som tento problém plus holé prežitie.
Samotná lokalita ma v noci málinko desí. Sú tu zarastené ruiny viacerých kamenných domov, so zborenou strechou, popadanými trámami zhnitými trvalým vlhkom. Je tu aj stále stojaci dom odhadom zo socialistických čias. Cez deň som zvažovala jeho návštevu ale teraz by ma tam nedostal nikto. Je bez okien, a ako to už na Slovensku býva, na celom okolí je statočné smetisko. Prekvapuje ma, že sú tu inštalované tabule náučného chodníka, je tu nový prístrešok ale o piaď ďalej celé hŕby odpadu. Napokon vyháňam duchov neďalekého domu z hlavy a zopár chvíľ aj spím. Vonku je silné mesačné svetlo a z celty na mňa kvapká vyzrážaná voda.
Ráno je slnečné a celta, spacák aj ja sa sušíme. Po raňajkách prechádzame cez Ďubákovo a stúpame k ďalším lazom smer Kokava nad Rimavicou. Pred obcou je strmé klesanie a zároveň je to na celom putovaní jediné miesto kde stretáme miestnych turistov. Do dediny vstupujeme poobede. Najedli sme sa ešte predtým zo zásob, ktoré potrebujeme míňať, aby sme sa zbavili tiaže v ruksakoch. Kúsok za námestím však nachádzame cukráreň, otvorenú aj napriek štátnemu sviatku. Dopĺňame potrebu cukru vo forme vynikajúcich domácich koláčov aj skvelej zmrzliny. Spolupútnička z páru (z minulých blogov známa ako Nokia) si necháva zavolať vedúceho a majiteľa cukrárne v jednom aby mu verejne blahorečila chváliac skonzumované dobroty vrátane kávy.
Posilnení stúpame opäť 500 výškových metrov až k horárni Sinec. Veľká lúka aj dve novopostavené budovy nás zaujali. Sú prázdne, len na priedomí sú plastové misky s nedojedeným gulášom (lákadlo na medvede?). Na priľahlej veľkej lúke by sme radi prespali, a tak hľadáme vodu. Obďaleč je studňa, je však zadebnená a k vode sa nemáme ako dostať. Tak ideme ďalej.
Hľadáme studničky označené v mape. Nachádzame až tú poslednú, pevne osadenú a mimoriadne výdatnú. Tam páchame hygienu a naberáme všetky fľaše. Miesto na spanie už nie je také očarujúce ako tie predošlé, sme v riedkom lese a miesto si musím splanírovať od hrubých trsov trávy a všadeprítomného malinčia s tisíckami malých bodliačikov (ktoré si z prstov a ponožiek vyťahujem ešte pár dní).
Suché lístie v lese mi príde vhod, podstielam si ho pod karimatku s cieľom uľahčiť noc otlačeným kĺbom. Z obavy pred vlhkosťou sa prikrývam alumatkou. Túto noc však nepadla ani kvapka rosy, sú 4 stupne a ja sa v spacáku varím a postupne sa zvliekam. Podarí sa mi spať zopár hodín.
Ranný dáždik nás vyháňa z nocoviska. Schádzame do obce Rimavská Baňa na vlak. Nasleduje siahodlhé cestovanie domov. Listujem fotky v mobile z čerstvých zážitkov a teším sa na posteľ.
