Leto vrcholí, keď sa spred kúrie Gýmeš pohne novučičký červený koč. Pred ním sa nesú trubači a jazdec s červenou zástavou na čele sprievodu nenecháva nikoho na pochybách, že ide o výnimočný deň.
V honosnom koči sa vezie Pavol a jeho brat Ladislav, predstavitelia najvyššej uhorskej šľachty. Spoločnosť im robia aj vzácne relikvie, ktoré budú nasledujúce desaťročia zvyšovať duchovnú hodnotu každoročných pútí. Obyvatelia mestečka Gýmeš sa spontánne pridávajú k procesii, prechádzajúcej ulicami a smerujúcej na rovnomenný hrad, historické sídlo šľachtického rodu Forgáč.
Na tento deň sa nepripravoval dlho iba Pavol. Predchádzalo tomu dlhoročné úsilie na obnove schátraného rodového sídla na kopci Dúň, ktoré začal už otec oboch bratov. Neskôr v tejto neľahkej úlohe záchrany a zveľaďovania v novodobom barokovom slohu pokračuje aj sám Pavol. Zastrešil aj rozšíril hrad o nové komnaty. Vznikla priestranná reprezentačná sieň s rodovou portrétnou galériou. Nielen preto, aby sa zachovala pamiatka významného rodu a oprášila jeho zašlá sláva. To sú nevyhnutné svetské ciele. Tým vyšším a vznešenejším zámerom bolo vysvätenie hradného komplexu. Vznik kaplniek v areáli hradu aj mimo neho je spojený so zastaveniami a rozjímaním veriacich pri púťach, ktoré sa budú odteraz každoročne konať v tento deň. Je 31. júl, deň sv. Ignáca, ktorému je zasvätený kostol s rodovou kryptou na hrade Gýmeš.
Kone v záprahu spomalili, koč sa štverá do strmého kopca. Pavlovi je v slávnostnom rúchu horúco. V hlave mu víria spomienky na ich už zosnulého otca. Matka umrela oveľa skôr, keď boli ešte deti. Otec po jej smrti zasvätil svoj život Bohu, stal sa biskupom. Pavol ho nasleduje v kňazskom povolaní. Hrad je dnes zrkadlom duchovnej orientácie jeho majiteľov.
Cestou si premieta aj slávne činy ich predkov. Ako Andrej a Tomáš, synovia Ivánku, zakladateľa rodu, zachránili život kráľovi Belovi IV v boji s Tatármi. Darovali mu svojho koňa potom, čo bol ten jeho zranený. Tomáš cestu domov neprežil, vrátil sa len Andrej. Kráľ mu z vďaky venoval zem, na ktorej dnes stojí hrad. Andrej sa vložil do obnovy krajiny spustošenej nájazdmi Tatárov, rovnako ako neskôr jeho piati synovia.
Pripomenie si aj tú časť dejín rodiny, keď po obliehaní hradu Turkami prišlo k dohode a tí ponechali majiteľom hradu 12 hodín na to, aby opustili hrad. Neskôr Turci hrad vypálili.
Napokon nablýskaný koč zastaví pred bielou kaplnkou Sv. Márie. Pozlátený lampáš na jej červenej streche sa v júlovom slnku blyští prenikavejšie ako lak koča. Obaja bratia vystúpia do trávy a celá procesia po chvíli pokračuje pešo. Novou, v barokovom slohu postavenou tehlovou bránou vchádzajú do hradu. Za vstupom, po oboch stranách sa objavujú obydlia stráže a hradnej posádky. Zo stajní a kočiarne pri obvodovej hradbe počuť erdžanie koní.
Pokračujú ďalej veľkou bránou a širokým schodišťom schádzajú ku vstupu pred kostolom. Ich kroky strážia sochy svätcov po oboch stranách lemujúce nádvorie pred svätostánkom sv. Ignáca. Priečelie okolo vstupu zdobia drevené oltáre. Po slávnostnej omši, ktorú Pavol odslúži odetý vo vzácnom omšovom rúchu vyšívanom ženskými vlasmi, sú inštalované relikvie za sprievodu radostných sálv.
Panstvo sa schodišťom ovenčeným trofejami presúva do reprezentačnej sály. Z kuchyne pri bývalej cisterne, ktorá sa zmenila na Mariánsky prameň, sem už smerujú plné podnosy. Slávnostná hostina pre pozvaných hostí sa môže začať. Naprázdno neobíde ani verné služobníctvo a poddaní na majetku. Dedinčania sa obšmietajú okolo, aby sa aj im niečo ušlo.
Píše sa rok 1750, jubilejný rok okrúhleho výročia hradu. Uplynulo 500 rokov od jeho založenia predkami rodu. Obnova tohto sídla rodovej slávy a jeho zasvätenie je presne to, o čo Pavol a jeho otec roky usilovali.
Všetko dôležité o ich vznešenom rode je spísané v pamätnici. Je v nej prepis pamätných tabúľ umiestnených na hrade. Tie vyzdvihujú hrdinské činy členov rodu Forgáč aj zásluhy pri zveľaďovaní rodového sídla.
O 274 rokov a pár mesiacov neskôr je vo Forgáčovskom kaštieli obce Jelenec slávnostne uvedený prvý latinsko-slovenský preklad tejto historickej pamätnice. Súčasťou je aj štúdia, ktorá dnešným jazykom osvetľuje históriu hradu a jeho majiteľov. Autori Martin Bóna a Erika Juríková dajú prítomným nahliadnuť na okolnosti a dobové reálie, keď sa v roku 1750 uskutočnila táto jubilejná udalosť významného rodu vysokej uhorskej šľachty. Veľká vďaka patrí obci Jelenec, zásluhou ktorej táto historická publikácia mohla uzrieť svetlo sveta.
Publikácia sa dá objednať na e-mailovej adrese OZ zachraňujúceho hrad Gýmeš castrum.ghymes@gmail.com. Výťažok je určený na záchranu tejto národnej kultúrnej pamiatky.
PS1: Na udalosti sa zúčatnil minimálne jeden potomok rodu Forgáč
PS2: Drobnou výčitkou pre Pavla by bolo nedostatočné zdokumentovanie stavu hradu (vizuálne, textové) pre budúce generácie, špecificky pre OZ Castrum Ghymes, ktoré sa venuje záchrane hradnej ruiny od roku 2011
PS3: Ak máte vzťah k histórii, pamiatkam, radi by ste priložili ruku k dielu pri záchrane NKP, radi vás privítame medzi sebou. OZ Castrum Ghymes (kontaktujte nás cez uvedený email, na sociálnych sieťach FB alebo IG)
PS4: Dňa 9.novembra bude hradu Gýmeš venovaný aj Televíkend.
PS5: Príbeh je pravdepodobná, ale stále iba fikcia, prerozprávaná na základe dostupných historických informácií. Ak nájdete nepresnosti či odchýlky od faktov, rada sa nechám opraviť.
