Vlastne nás všetkých, ale ľudí z občianskych združení ťažšie. O to viac, že sa politici v dnešnej vláde pred voľbami en bloc vyjadrovali, že treba zrušiť alebo aspoň oklieštiť činnosť mimovládok.
Nie že by sa doteraz prechádzali ružovou záhradou. Dobrovoľníci, pod dozorom pamiatkarov, archeológov ale aj úradníkov, dbajúcich na „správnosť a oprávnenosť“ historických faktov, postupov a výdavkov, sú v našom štáte len akýmisi poddanými. Vo voľnom čase si študujú históriu, stavebné postupy, materiály a následne trávia svoj čas opravou národných kultúrnych pamiatok, a navyše v dnes tak zaznávanej forme neziskových organizácií.
Obnovujú kultúrne dedičstvo Slovenska, na ktoré štát ako majiteľ úplne kašle alebo posiela almužny. Ak by nebolo nadšencov (a v niektorých prípadoch sponzorov), pred tabuľkami NKP s hrdým slovenským znakom by dnes bolo len rumovisko.
Nie všetky pamiatky však majú status NKP. Zdá sa, že to je dôvod na ich postupnú likvidáciu. Na mnohých miestach sú tak zarastené rumoviská skutočnosťou. Niekedy odkúpené novým majiteľom, ktorý sa zaviazal kaštieľ či kúriu obnoviť ale nespravil tak. Teraz len čaká (občas aj priloží ruku k dielu, aby bola nehnuteľnosť staticky narušená), aby dostal povolenie na asanáciu. Otvoria sa tak dvere k lukratívnym pozemkom. Štát sa potom len nečinne prizerá.
V niektorých prípadoch platí na lokalite pamiatky nejasnosť pravidiel či stojí na nevysporiadaných pozemkoch a pod. Napríklad na katastrálnej mape dodnes svieti lesný pozemok, a NKP nad ním len tak levituje.
Neziskovky často platia nájom. Združenia by po rokoch dobrovoľnej práce radi mali pamiatku vo svojom vlastníctve, ale predstava verejného obstarávania, keď najvyššiu ponuku dá nejaký ruský oligarcha, ktorý zrovná hrad s terénom, aby naňho nadstavil päťhviezdičkový hotel, obnove veľmi neprospieva. Pri majetných nadobúdateľoch sme v minulosti videli privreté oči pri realizácii zámeru „záchrany“ pamiatky, u občianskych združení sa očakáva dôsledné dodržiavanie pokynov od pamiatkárov.
Pri stave niektorých pamiatok bývalého Uhorska sa niet čo čudovať, že sa o odkupovanie snaží Maďarsko.
Vráťme sa k Ministerstvu kultúry. Jeho príspevky sa ani dosiaľ nedali nazvať dostatočnými. Pri súčasnej diere v rozpočte je možné, že sa tieto kohútiky dotácií na pamiatky uzavrú úplne. Skromné príspevky vo výške 2% z daní sú tiež otázne.
Obavy o to, či nová ministerka, ako vystrihnutá z módneho časopisu, bude svojim kultúrnym vkladom viditeľnejšia ako prirodzeným blondom, sú namieste. Má vlastnú víziu, ktorú chce prezentovať v Českej republike, ale neviem, či bola obnova kultúrneho dedičstva „predispozíciou jej kolísky“. To, či posolstvá okolitým ministrom kultúry, spolu so slovenskými jogurtami budú jedinými nositeľmi kultúry, sa dozvieme čoskoro.
