Riešime svoje každodenné rutiny a starosti a ostatné nás veľmi nezaujíma. Tak ako to spomínajú niektoré Často sa nám zdá, že si zaslúžime viac. Očakávame od spoločnosti a štátu, že sa o nás postará. Uniká nám, že Slováci sa nikdy nemali tak dobre ako dnes (ak opomenieme vlny Covid a vojnu v Ukrajine). Nikto nám nikdy negarantoval mier a prosperitu ako EÚ v dnešnej dobe. Nalieva nám sem peniaze aby sme sa vzmohli a priblížili vyspelému svetu na západ od nás. Dúfajúc, že sa pozviechame nielen materiálne, ale aj duchovne.
U spomenutého suseda také šťastie nemajú. Nielenže im nikto nič negarantuje, ale celkom bezostyšne a bez zábran tam veľký brat vraždí civilných občanov, ženy aj deti. Takých istých, akí sme my. Búra im domy, znásilňuje a násilne odoberá deti na prevýchovu. Celkom podľa vzoru Hitlera. Akoby nestačili hrôzy, ktoré zažili počas Sovietskeho zväzu vrátane tej Černobyľskej.
A mnohí z nás, namiesto uvedomovania si tohto všetkého, k tomuto vražednému bratovi vzhliadajú. Tomu, kto nás desaťročia gniavil svojou červenou hviezdou. Zotrvalo si demokraticky volíme tých, ktorí z veľkej časti Slovensko rozkradli a rovnako (účelovo či z presvedčenia) dnes vzhliadajú k tomu istému súrodencovi.
V Mečiarovských časoch som ako úplný sociologický a politologický laik dávala Slovákom 500 rokov, kým sa dokážu posunúť na úroveň vyspelých národov. Prešlo nejakých tridsať a nie som si istá, či sa neposúvame naspäť.
Možno predsa len raz naši praprapravnuci dospejú do štádia, kedy sa väčšina Slovákov bude racionálne zaujímať o veci verejné, nebude si vyberať kandidáta cez emócie či sympatický vzhľad, bude tolerantná, ohľaduplná k životnému prostrediu, bude sa hlásiť k spoločnej uhorskej histórii a kultúre a pokladať ju za svoju. Nebude úzkoprso zazerať na všetko, čo sa vymyká zo slovenského rámca a podozrievať všetko, čo je cudzie.
Nedá sa však vylúčiť, že predtým ako nastane tento scenár, v hlavách mnohých dnešných mienkotvorcov nazývaný ako progresívny puč, vývoj pôjde ešte chvíľu opačným smerom.
Vyšetrenia by možno preukázali, že máme (takmer) celonárodný Stockholmský syndróm. Ale skôr to bude nedostatok toho čo sa volá kritické myslenie, dnes absentujúce podľa prieskumov aspoň u polovice Slovákov. Nemalý podiel na tom má istotne aj dlhotrvajúci odchod elity do zahraničia, hybridná vojna vraždiaceho príbuzného a spomienkový optimizmus na ÚVKSČ (Ústredný výbor Komunistickej strany Československa), ktorý za socíku všetko, vrátane vášho života, vyriešil za vás.
Kritické myslenie sa možno vytratí úplne a my sa (opäť) radi necháme pohltiť našim veľkým súrodencom (pravda, záleží aj na tom, ako dopadne vojna na Ukrajine).
Nuž, asi tá sloboda prišla predčasne. My sa radšej podrobíme a ponecháme si ilúziu mizivých a márnych socialistických istôt. Aspoň na chvíľu, než nás z tohto sna preberie likvidačný ruský imperializmus. Žiadna hodnota človeka, života, žiadne slobody. Prioritou je Veľká Rus.
Nasledujú 2 zamyslenia. V akej krajine by som rada žila bez toho aby som opustila Slovensko. A aké, naopak Slovensko bude ak dáme vládu do rúk autokratických či priam fašistických strán. Utópia? Dúfajme. Rada sa budem mýliť.
