Celková atmosféra
Na účasti na takomto výbere musí vaša osobnosť oplývať aspoň kúskom haluziackosti. Takže konečný výber účastníkov je úplne nenáhodný a prirodzene selektovaný. Okrem odhodlania a dostatku pitia a jedla (nie je potrebné mať so sebou, v rámci prevetrania sa je stihnuteľné dôjsť do Mekkáča) vám už netreba nič, iba vyhradiť si nedeľu :)
Zo zážitku vám nič neuberie ani keď zabudnete, že sa menil čas
SMS od Marky: MATO? TO JE VTIP? VED 9:14!!! A TERAZ JE O HODINU MENEJ!! AK TO BOL FOR..NECHYTLA SEM SE.. A AK SI V METRE..DAJ SI NEKDE KAFE..MAS HODINU CAS :))
a ani keď vám v Palace cinemas nechcú povedať kde je Village cinemas (100m vedľa), proste sa musíte spýtať človeka náhodného a nie v kine pracujúceho. A ani keď musíte hodinu pred koncom odísť :) A koho ešte nahovoríte na takúto blbosť? :_))
Už pri vstupe do neveľkého sálu sa ľudia podozrivo obzerajú a usmievajú.. rovnako ako vy, chcú vidieť akí ďalší šialenci sa na takúto haluz vybrali! :D Tešiť vás môže ešte to, že ako skonštatoval Gahu, z celého Febiofestu je to aspoň najlepší pomer cena/výkon :D A ako skonštatoval Mišo. Čo môže byť horšie ako 7,5 hodinvý film? ..no predsa maďarský 7,5 hodinový film (správne, to je ten náš!)
Film mal tri dvadsaťminútové prestávky, takže ste sa nemuseli báť že do kresla v multikine prirastiete, alebo 8 hodín neuvidíte denné svetlo.
Ďalšia vec, ešte nikdy som si nenastavoval budík preto, aby som stihol vstať do kina :))) A ešte nikdy som ráno za svetla (nie dlho po prebudení) do kina nevliezol aby som večer po šiestej za tmy z neho vyliezol :D ..a videl pritom jeden film.
Info (z www.febiofest.cz )
Režie: Béla Tarr
Hrají:Mihály Víg, Putyi Horváth Dr., Peter Berling, Barna Mihók, Éva AlmásiAlbert, Alfréd Járai, Erika Bók, Miklós B. Székely, János Derzsi,László feLugossy, Erzsébet Gaál, Irén Szajki
Scénář: László Krasznahorkai, Béla Tarr
Kamera: Gábor Medvigy
Střih: Ágnes Hranitzky
Hudba: Mihály Víg
Produkce: M.I.T., Vega Film AG (Zürich), Von Vietinghoff Filmproduktion GmbH (Berlin)
Stát: Maďarsko, Německo, Švýcarsko
Rok výroby: 1994
Délka filmu: 430
Původní znění: maďarsky, anglické titulky
O čom
O zaostalom vidieku, o osudoch neobyčajne obyčajných ľudí, o letargii, o neschopnosti vzoprieť sa osudu, o manipulovateľnosti, o vnútornom svete, o zlobe, o živote, o smútku, o ľuďoch.
Podivný príbeh plný dokonale vykreslených obrazov, nad ktorými máte dostatok času rozmýšľať. Postupne z perspektívy jednotlivých postáv, čo dáva jednej skutočnosti mnohoraké úrovne vnímania ..čo dokáže vernejšie odrážať realitu (ktorá tiež nie je absolútna, ale závislá od vnímania).
Ako
Čiernobiele spracovanie celého filmu dodáva pochmúrnosti, ponurosti, letargickosti a zaostalosti dôveryhodný nádych. Prvých 10 minút je pohľad na hospodársky dvor a kravín, vychádzajúce a prechadzajúce sa kravy v zablatenom rozrytom teréne. Všetko bez strihu.
Režisér má naozaj čas na všetko. Preto obyčajné scény dostávajú iným než bežným vykreslením nový nádych.
Ak vám chce režisér v klasickom filme povedať, že sa postava presunie z jedného konca námestia na druhé, uvidíme záber kráčajúcej postavy na začiatku a na konci námestia. Prípadne iba tam kam dokráčal. Bela Tárr nechá svoje postavy prekráčať cez celé námestie v reálnom čase.
Ak dievčatko beží s neprítomným pohľadom z ďalekého lesa cez pole, beží reálne 4 minúty v reálnom čase.
Ak sa skupina obyvateľov odovzdaných osudu blíži k vzdialenému domu, blížite sa aj vy v kine.. z pohľadu kameramana, za monotónneho a zosilňujucého sa zvuku hŕkajúceho vozu.
Ak tučný starý pán, ktorému dochádzajú zásoby chlastu, pomaly kráča po holom poli k zvonici za stáleho zosilňujúceho sa hlasu zvonu (ktorý sa vám vnára do sna) 10 minút, tak pomaly kráča 10 minút aj na plátne.
Ak sa rôznorodá skupina miestnych baví v miestnej krčme tancom, podupávaním či držaním rohlíka na úrovni nosa 7 minút v reálnom čase, tak aj v kine sa celý tento podivuhodný akt (po niekoľkých minútach vyvolavájuci na tvári divákov úsmevy a neuverenie, že to tí herci bez strihu vydržali :)) odohráva v reálnom čase 7 minút. Dáva vám to naozaj čas na rozmýšľanie a úplne iné vnímanie celej scény.
A čo na to Matúš ?
"Asi by to musel byť mimoriadne zaujímavý film, aby to niekoho prinútilo stráviť nedeľu, teda presnejšie niečo viac ako 8 hodín, v jednom kine. Lenže tento takýto určite bol...
Je ale otázne čím. Nekonečne dlhé statické scény sice miestami začínali nudiť, ale asi mali svoj skryty účel. Určite nie je možné, spoznať a ohodnotiť človeka na základe jedného stretnutia. A asi to bude podobné aj s možnosťou vykresliť jeho pravý charakter pomocou pár-sekundového záberu.
Divák sa takto cielene dostával postavám “pod kožu”, začal ich chápať, rozumieť im, rozmýšlať ako oni... Žil tých 7 hodín s nimi.
Nepretržité putovanie v neutíchajúcom daždi (a keď nie priamo v daždi, tak aspoň v ohromnom vetre), vypovedalo veľa o zúfalom putovaní hrdinov za “lepším životom”. Divák ale postupne chápal, že skutočnosť je akosi opačná – cesta z dažďa pod odkap...
Niekoľko minútové postupne rozvidnievanie sa, za súčastného bitia “anjelských” zvonov, síce napovedalo niečo o blížiacej sa zmene, aj tá ale vplyvom neochoty a nevraživosti nakoniec zapadla prachom beznádeje. Nakoniec bol z toho všade šíriaci sa “umieračik”, sprevádzaný výkrikmi o blížiacich sa Turkoch – teda úplnej pohromy.
Pre vlastnú zatvrdnutosť a zatrpklosť človek postupne prestával vnímať a poznávať potreby úzkosti. A v tomto stave si ďalej prestával všímať najbližšich viac a viac. A takto stále dookola, proste tango. Z odkapu pod ešte väčší odkap...
Sedem hodín je dosť dlhý čas, aby divák precítil naplno pocity úzkosti, strachu a depresie, bezmocnosti a beznádeje, ktoré prijam sálali z plátna. A vlastne aj naoko humorné scény, ktoré bavili, niesli v sebe nádych irónie a pocit znechutenia.
A divák postupne premýšľa, uvažuje... Režisérovi sa asi podaril “husársky kúsok”, podarilo sa mu prebudiť dennou všednosťou ukolísane, zaspaté bunky – bunky ktoré majú myslieť...
Možno toto Tango naozaj stojí za to, vidiet na vlastné oči. Ale vyhraďte si na to jeden celý deň. Vezmite si deku, obedár do igelitky, prázdnu hlavu a chuť poriadne premýšlať a sústrediť sa.
A bude vám to stáť za to. A ešte niečo, ten nasledújuci deň si potom určite nechajte na regeneráciu."
Z kina som odchádzal s rozpačitým pocitom. Nedopovedaného príbehu.Nemohúcnej odovzdanosti. Ale priestoru na rozmýšľanie. Dokoncaumeleckého dojmu. A hlavne, určite som neľutoval, že som si takúto haluznenechal újsť ;_))
