- Poviem ti, ten môj nemá ani štipku slušnosti!...keby to aspoň priznal ...NIE on mi bude ešte drzo klamať do očí!... To som si zaslúžila po toľkých rokoch manželstva?... a TÁ, ani neviem ako ju mám správne nazvať, „Kráska“, tej vôbec nevadí, že kradne manžela a otca dvom deťom.......Tá bolesť, čo teraz prežívam, a súženie, asi mi roztrhne srdce na drobné kúsky. Poraď, čo mám vlastne robiť? Rozviesť sa, alebo odpustiť?
- Nezúfaj, všetko sa vyrieši....veď nevera predsa je dnes už tak bežná banalita ako nádcha. A vôbec, ukáž mi chlapa , ktorý je verný?! Možno sa zopár ojedinelých exemplárov nájde, ale tých môžeš hravo spočítať na prstoch jednej ruky.
- Bežná banalita?! Môže byť ak sa netýka teba, ale predstav si sama seba na mojom mieste, inak budeš spievať..!
- Jáááááááj zlatá moja, a čo si myslíš, že som ja už nezápasila s takýmto problémom?! Napokon či sa budeš hnevať, sužovať a urážať aj tak odpustíš, keď nie kvôli sebe tak pre deti a on bude ako krotký baránok aspoň dočasu, kým sa nenaskytne nový „objav“ v revíri a nič nenarobíš....tak to dnes chodí. Sama predsa neutiahneš ani výchovu a to nevravím o financiách. Jednoducho svojho muža potrebuješ. Musíš si to reálne priznať a preto tu nie je vlastne čo riešiť. Jednoducho žena sa musí obetovať pre rodinu a nakoniec, veď sú na svete aj horšie veci...
- Tvoj sarkazmus nemá hraníc! Preboha ako to môžeš brať len tak? Ja som verná, milujúca manželka. Starám sa o domácnosť, deti, pracujem ako jedna mulica a to som nič nechcela, iba šťastnú a milujúcu rodinu predsa...Je to tak veľa?
Zrejme som nebola sama, čo som tíško a potajme načúvala tento prinajmenšom zaujímavý rozhovor. Akýsi mladík, možno študent na výške, a postarší pán sa zrejme nezdržali a pripojili sa k rozhovoru týchto dvoch dám. Len vtedy začala táto debata naberať rýchlosť a sťa láva chrliaca zo sopky sa odkrývali protichodné emócie.
- Prepáčte mladá pani... - oslovil postarší pán útlu blondínku. - Nerád načúvam, čo nepatrí mojim ušiam, ale môj vek mi zrejme dovoľuje sa zapojiť do Vášho rozhovoru a možno aj nejakou tou radou prispejem... Nechcem brániť mužov, možno sme sexuálne zveri, - a pritom sa zasmial sám nad svojim výrokom, - lenže ak by nebolo vás žien, s kým by sme zhrešili? Uvedomujete si, že máte aj Vy na tom podiel viny? Ja som zažil presne to čo prežívate Vy, len v opačnej roli, mne ublížila moja žena. Chápem teda dokonale všetku Vašu bolesť aj strach z budúcnosti. Vyriešil som to zažmúrením oboch očí, kvôli deťom, aj keď ja sám som už nebol šťastný a ani môj vzťah už nedosiahol status, kde by bola reč o láske. Jednoducho som odpustil, aj keď nezabudol. Dokonca, keď deti vyrástli a osamostatnili sa, začal som žiť svoj vlastný život s inou ženou, aj keď som sa nerozviedol.
Mladý študent iba krútil hlavou, nie však nad otvorenou knihou fyziky, ako som neskôr pochopila a vyslovil tiež svoj názor.
- Môžem niečo povedať aj ja? Som síce ešte mladý a veľa toho o ženách a živote ani neviem, ba možno sa ani neožením a hlavne, keď počúvam, čo ste pozažívali vy. Preto si myslím, je to len môj skromný názor, že človek by sa mal oženiť, až keď si poriadne užije život. Potom sa usadí a bude sa pekne starať o rodinu a ostane verným a spoľahlivým partnerom. Aspoň mne sa to zdá férovejšie riešenie, ako potom klamať a podvádzať, lebo Vás láka, čo ste neskúsili pred manželstvom.
Blondínke vošli do očí slzy a nebolo možné ich zrejme zadržať, tak jej pekne stekali po líci.
- Ja ale mám zložitejší problém... Totiž, keď som zistila, že má ten môj milenku, bola som tak zúfalá a nešťastná a môj kolega z práce bol na mňa tak milý a pomáhal mi to prekonať, že sme sa do seba zamilovali. On je ale tiež ženatý. Pri týchto rozhovoroch som si vlastne uvedomila, že začínam robiť to, čo urobila tá „Kráska“ vlastne mne, ak by som svojmu kolegovi aj podľahla. Aj keď ten môj by si to zaslúžil...Ale čo tá žena? Tá by trpela, keby sa o tom dozvedela, rovnako ako ja.
Ženy, muži, mladí, starí všetci chcú byť milovaní. Ženatí či slobodní, rozvedení, vdovci, každí túži po láske a nik nevie ako sa to skončí.
