Moja dcérka je mi najlepšou priateľkou.

Aj dospelý človek má právo byť zraniteľný a nemusí byť vždy len dokonalý pre svoje deti. O prácu dnes treba tvrdo bojovať, zaslúžiť si ostať na svojom poste a vôbec nie je ľahké vzťahovo vydržať intrigy a mocenské boje medzi kolegami. V tom období, keď sa na mňa miesto zlata sypala iba špina a blato, mi končila zmluva na dobu určitú a ja som práve v máji pred rokom prišla o prácu. Nielenže ma to vzalo, ale rovno som sa s mojou citlivou, romantickou povahou zosypala. Od nového roka, ktorý začal operáciou v nemocnici, som mohla tušiť, že bude rokom pohrôm a ťažkostí. Našťastie v nešťastí, som sa začala tvrdo liečiť a starať o seba a zachránila som si zdravie, dúfam na dlho. Bez práce som tiež neostala dlho, vyhrala som konkurz v jednej firme a aj keď najprv brigádne som začínala, nakoniec som zmluvu dostala. V tom období to škrípalo aj v partnerstve. Zrejme som svoju frustráciu prenášala viac, ako som si uvedomovala, aj domov. Pochopenie pre moje slabiny a ťažké obdobie mala jedine súcitná dcérka. Nevyčítala, nekomentovala. Bola super poslucháčkou, psychologičkou a ľudskou bytosťou, čo mi vždy ukazovala, aká som silná a čo všetko som už získala a dokázala vlastnými silami. Pozitívne ma nalaďovala, že všetko bude dobré a občas si možno človek má uvedomiť, že nič nie je samozrejmé, čo máme. Preto si treba vedieť vážiť a byť vďačný za to, čo máme. Zdravie si človek váži a je pre neho pokladom iba ak o neho prichádza. To isté platí o práci. Len sa sťažujeme na malé príjmy, nevrelého šéfa, nepríjemnú kolegyňu, a keď jedného dňa nemáme ani to, tak zistíme, že môže byť aj horšie. Partnera, tiež vnímame ako niečo isté a stabilné, čo má byť vždy poruke. No môže prísť nejaká super mladá, alebo len upravená a milá kolegyňa, ktorá je vždy usmiata a chápavá - nie ako manželka, vždy ufňukaná a melancholická, čo si nevie vo svojom zrelom veku nájsť miesto v živote. V tom čase, moja dcérka mala priateľa, s ktorým sa rozhodla, že bude žiť. Jednoducho som nebola pripravená, že je už tak dospelá. Môže opustiť rodné hniezdo a ja ako mama som to nedokázala prijať. Tá rana bola veľmi silná. Najprv som to brala ako zradu. Detinské. Bola mi viac ako dcéra. Bola priateľka a vždy som tvrdila, že keby bola mojim mužom, boli by sme dokonalý pár. Nik ma nepozná lepšie ako moja Ivanka. Len sa na mňa pozrie a vie, čo ma trápi. Nedokážem zatajiť pred jej bedlivým okom nič. Rozumieme si ako starí manželia bez slov. Jej objatie ma väčšiu silu ako atómová elektráreň. Je ozajstným priateľom, ktorý podáva pomocnú ruku, keď sa topím. Preto chcem povedať skromne - ďakujem. Za to, že vždy stojíš pri mne, aj keď si sa odsťahovala a bývaš s priateľom. Náš vzťah sa len prehĺbil. Dostal nový rozmer. Chýbaš mi. Naše nočné rozhovory pri capucine v kuchyni. Prechádzky v lese a práca v našej záhradke, kde som ťa učila mať rada kvety. Tvoja ženská stránka bytosti, keďže mi doma ostali len dvaja ufrflaní chlapi J. Žiarlim na to, keď si s priateľovou mamkou a nemáš čas prísť domov ku mne. Nerada sa delím. Sebecké. Viem, ale vyrovnať sa s odchodom detí z domu je ťažké. No je potrebné nechať ich ísť vlastnou cestou života.