Dnes po obede som sa vybrala aj s deťmi k jazeru zaplávať si v tomto horúcom letnom dni. Ešte som sa len blížila k nášmu vyhliadnutému miestu, kde si uložíme svoje karimatky a veci, keď na pravej strane som zbadala na tráve ležať ženu. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tam neležala len v spodnom bielom prádle, ktoré bolo celé zablatené a hore bola ako ju Boh stvoril. Ležala na bruchu a evidentne nebola vo svojej koži. Prvé čo ma napadlo bolo: „Istotne je opitá“ a vôbec som sa nemýlila. Nad ňou kľačal akýsi muž, s dlhými čiernymi vlasmi zopnutými v cope a niečo jej vravel. Ležali sme od nich asi 15m. Keď sme sa blížili k vode, nedalo mi a pozrela som sa, čo sa bude ďalej diať. Viem, že sa to nepatrí, ale zvedavosť bola silnejšia. Tú polonahú ženu sa ten mladík snažil zodvihnúť z trávy a postaviť na vlastné nohy. Nedarilo sa mu to veľmi, ale nevzdával to a nakoniec predsa, podopierajúc ju vlastným telom, dostal do vertikálneho stavu. Jej vek som odhadovala na 40 rokov. Plavé, dlhé vlasy a dokonalú postavu len trochu špatila tvár zničená zhýralým spôsobom života. Mladík jej nemotorne navliekol minišaty na ramienka a zakryl tak jej nahotu. Zrejme toto divadelné predstavenie trvalo už dlhšie a našim príchodom sa chýlilo ku koncu deja. Ženy ležiace povedľa sa o tom rozprávali, možno ju aj poznali a ktovie, čo bolo predtým, než sme tam prišli my. Jedno viem určite, ten mladík jej skutočne pomohol a neviem, kým jej vlastne bol.
Bolo mi jej ľúto. Neviem to vysvetliť, ale nezvyknem ani súdiť ani posudzovať nikoho.
Úplne iný scenár to mohlo nabrať, keby sa tá žena rozhodla v tomto stave svojho „nevedomia“ ísť si zaplávať. Potom by bolo neskoro, keby sme to čítali v novinách ako nešťastnú náhodu, pri ktorej by zahynula utopením a príčinou by bol alkohol.
