Boha nehľadám v chráme, ale ho nosím v srdci

K viere ma priviedla moja už nebohá babička. Ako malé dievčatko sa mi páčil rituál prežehnávania sa a veľmi dlho som sa ho aj správne učila vykonávať. Keď som zvládla základ, pokračovala moja babička s prvou modlitbičkou, ktorú som odriekala každý večer aj ráno. Znela takto:„Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku, opatruj ju vo dne, v noci, buď mi vždycky na pomoci. Amen.“ Páčila sa mi táto, pre mňa básnička, hovorievala som si ju asi do svojej puberty. K tomu som sa doučila Otče náš, to bola predsa alfa aj omega kresťanstva a modlitebnej osnovy. Neskôr aj Zdravas Mária a pribúdali aj iné modlitby, ktoré však neboli napísané v žiadnej knižke, ale vychádzali z môjho, možno neskromne teraz napíšem, čistého srdca. Kostol som navštevovala podľa toho, ako som to vnútorne cítila a potrebovala. Niekedy boli obdobia, že som tam trávila celé hodiny každý deň. Pekne som si tam v tom tichu aj poplakala, keď som si nevedela rady ako ďalej. Oddýchla si tam moja ubolená dušička a našla vnútorný pokoj, ktorý tak veľmi túžila a hľadala, aspoň na chvíľočku, na ten daný okamih nájsť. Keď som sa vydávala, akosi som vnútorne mala pocit, že svadba pred tvárou Božou v kostole, by mohla byť to, čo mi v manželstve pomôže, aby bolo šťastné a harmonické. Teda som po prevrate navštívila patričný arcidiecézny úrad a vybavila si náuky náboženstva, kde spolu s manželom sme sa učili katechizmus a aj odpovedali z danej knihy ako v škole. Po tejto príprave, sme mohli pristúpiť k nášmu prvému svätému prijímaniu, lebo ani to sme nemali. Prežili sme aj svoju prvú spoveď a okrem toho, že sme boli pokrstení sme vlastne o náboženstve veľa nevedeli. Viera v Boha v mojom srdci však bola silnejšia ako vedomosti a to asi zavážilo v mojom živote najviac. Po slávnostnom sľube manželskom sme ešte prežili dva krásne okamihy krstu našich detí aj ich prvé sväté prijímania. Môj syn teraz navštevuje cirkevnú školu, sám sa tak rozhodol. To ma prekvapilo najviac, pretože si myslím, že netreba ani deti, ani nikoho nútiť do ničoho a vôbec nie do viery a náboženstva. O to väčšiu to má cenu, ak k viere a láske k Bohu, alebo nejakej inej filozofii, alebo životnému štýlu, dospeje človek sám. Nie je vôbec podstatná návštevnosť kostolov a odmodlených omší alebo vyspovedaných spovedí. Najpodstatnejšie je, ako svoj život prežijeme a žijeme. Či aj v praxi pomáhame svojmu blížnemu, milujeme ho ako seba samého. Dodržujeme 10 prikázaní a vôbec, či žijeme tak, aby sme sa za svoj život nemuseli hanbiť a prosiť o odpustenie.