Prvé veľké prekvapenie ma čakalo hneď na vrátnici. Vrátnika som poznala. Bol to môj bývalý kolega z práce, už v dôchodkovom veku, a keďže sa doma nudil, prišiel pracovať tu. Dve dievčatká, vo veku mojich detí, sa nás hneď ujali na vrátnici, nazvala som ich našimi anjelikmi a pekne ako húsky za mamkou husou sme sa vybrali za nimi. Ukázali nám, kde sú šatne, čo a ako tam chodí a podali potrebné informácie. Dobre nám to padlo, veď v cudzom prostredí, tak neznalí, sme boli iba vďační za takúto spontánnu ochotu. Pracovali sme asi také dve hodiny, keď prišla vedúca s tým, že máme ísť všetci a čo najrýchlejšie do šatne sa poobliekať do civilných šiat, zobrať si svoje kabelky a hneď vonku z budovy na dvor. Všetci sme boli v tom, že je to cvičný poplach, možno požiarny, alebo také niečo. Ženy, ktoré tam pracujú dlho, vraj také čosi ešte nezažili a tak sme si iba domýšľali pravú príčinu prerušenia práce. Na dvore nás bolo asi 50 zamestnancov a čakali sme, čo sa bude diať. Zbadali sme policajné auto a hneď sme pochopili, že cvičný poplach to zrejme nebude.
Nik nám však nič nevysvetlil, tak sa majsterka šla opýtať a novinku, ktorú nám zvestovala bola ako z akčného filmu. Vraj niekto volal, že je v našom závode bomba. Pekné čo? Som prvý deň v práci a takéto vzrúšo... Nič také som zatiaľ nezažila. Mala som zmiešané pocity. V duchu som si priala, aby to nebola pravda, alebo aspoň nech to je iba planý poplach. Policajti prehľadávali celý závod aj so psom vycvičeným na hľadanie výbušnín. To čakanie bolo nekonečné. Uvedomila som si jednu podstatnú vec: človek nikdy nevie, kedy môže byť jeho posledný deň. Ak by naozaj v závode tá bomba bola, a niekto by sa ju rozhodol odpáliť bez varovania, tak sa domov už nevrátime. Môj muž by prišiel o ženu a svoje deti a to len tak nezmyselne, lebo niekto vymetený sa tak rozhodol. Vtedy som si v mysli predstavila všetky tie teroristické akcie a zamrazilo ma.
Moja ženská intuícia mi našepkávala, aby som sa presvedčila, či je s mojim autom všetko v poriadku. Poslala som preto dcérku ku vrátnici z kadiaľ bolo vidno na parkovisko. Dlho sa nevracala a tak som sa vybrala za ňou. Zastavila ma vedúca, že kde idem a tak som povedala, že dcérka išla k vrátnici a nevrátila sa ešte.
- Vy ste tá nová čo dnes nastúpila na brigádu?
- Áno, som.
- To biele auto, je vaše?
- Samozrejme, prečo?
- Preboha, chcú vám ho odtiahnuť!
- To nemyslíte vážne.
- Myslím, tam nesmiete parkovať. Je to miesto vyhradené pre zákazníkov. Nevšimli ste si značku?
Rýchlosťou blesku som bola na vrátnici, kde mi môj bývalý kolega referoval, že moje auto sa stalo podozrivé a že policajti sa domnievajú, že v ňom môže byť bomba. Pes ho pekne oňuchával, policajti si zisťovali, komu to auto patrí... Moja dcérka v tom čase sedela v koženom kresle u samotného riaditeľa podniku a vraj ona je vinník. To mi hneď povedala celá roztrasená, keď sme sa stretli na vrátnici. Stali sme sa hlavnými postavami v tomto akčnom filme a to len kvôli môjmu na nesprávnom mieste zaparkovanému autíčku. Nebyť toho nakoniec planého poplachu, ktorý spôsobil taký rozruch, nik by si moje auto ani nevšimol.
