Smrť mi dala poslednú šancu

Kráčala som ďalej, ale stále som ničomu nerozumela. Nečakane ma premkol strach. Akonáhle som v duši pocítila ten nepríjemný pocit, čo zväzuje radosť a smiech do smútku a plaču neuveriteľne som sa zľakla. V tom sa mi pred očami zjavila postava. Bola celá v čiernom a na hlave mala kapucňu, takže tvár som jej nevidela. Čo mi vyvolalo zimomriavky po celom tele, bola kosa v jej ľavej ruke. Tá postava bola samotná Smrť. Koľká to česť pre mňa však? Dorozumievali sme sa telepaticky – pomocou myšlienok.Rovno som sa jej spýtala, čo tu hľadám. Odpovedala, že je to moja posledná púť smerom k jej kráľovstvu. Preľakla som sa ešte viac. „Ty si teda...“ nemohla som vysloviť jej meno. „Áno som to ja. V celej svojej kráse ako ma vidíš.“ Zrazu som si bolestne uvedomila, že nemôžem ešte toto všetko, čo mám na zemi, opustiť. Vôbec na to nie som pripravená. Zanechať tu rodinu, manžela, deti... Nevidieť ako ukončia školu, založia si oni svoje vlastné rodiny, neuvidím svoje vnúčatá. Kľakla som na kolená do prachu cesty, po ktorej som kráčala a začala úpenlivo prosiť o svoj biedny holý život, na ktorý sa ustavične sťažujem a nadávam ba dokonca aj rúham, že na tom svete sa mi nič nepáči a už aby som tu ani nebola.Keď sa mi to potom splní, moja prosba, a navštívi ma samotná „Zubatá“, zrazu sa stávam neskutočne pokorná a zúfalo prosím o výnimku. Nech ma nechá ešte pár rokov žiť, že ešte nemôžem len tak odísť, aj keď som si vždy priala smrť v spánku a ráno sa nezobudím. Tak priať si aby som bola bohatá a mať vysoké postavenie to som mala radšej, ale nie ja rozmýšľam ako šibnutá a zahrávam sa s myšlienkou na smrť akoby to bolo niečo lepšie ako bojovať v reálnom svete s problémami od zdravotných po stratu zamestnania alebo milovanej osoby. Pani Smrť vedela svoje, čakala som, že svojou kosou odsekne moju hlavu ešte tak mladú a bude to veľmi bolieť. Zľutovala sa však nado mnou dívajúc sa na pokorne kľačiacu ženu v prachu, plačúcu a prosiacu. Obmäkčila som studené srdce samotnej „Kráľovnej tmy“ a to tak úprimne, že som tomu ani sama nemohla uveriť, že mi povedala nasledujúce slová : „Dnes si ťa nevezmem, vedz, že si odo mňa dostala poslednú šancu zmeniť svoj život.“ Chcela som sa schovať niekde medzi tých ľudí a ona mi vraví : „Predo mnou sa nikde neschováš, dobre to vieš ja si ťa nájdem všade.“ Zmizla mi z očí a ja som sa zobudila na zvonenie budíka. Bola som celá spotená, ale šťastná, že som sa vôbec zobudila. V ten deň som vybozkávala svojho manžela a povedala mu ako ho veľmi ľúbim. Vyobjímala som svoje deti a uvarila im ich najobľúbenejšie jedlo. Bola tisíckrát milšia a lepšia, chápavejšia ako inokedy a snažila sa prežiť zbytok dňa tak, ako keby bol posledný. Pretože ktovie kedy ma opäť „Kráľovná tmy“ navštívi a už mi poslednú šancu dať nemusí.