V autobuse som sa obrátil k Tomášovi, aby som sa mu pochválil, ako som mravne ponaučil svojich kolegov v práci. Totiž do pracovného emailu mi došla typická hoaxová správa, že „preposielam, lebo ide o dobrú vec“ a čo išlo? Nuž... „pošlite to ďalej, moja dcérka ma rakovinu hlavy, za každý preposlaný email mi pošlú 32 centov, ak to nepošlete, nemáte srdce“ (mimochodom, bol to v podstate ten istý email, aký som uviedol v tomto pedagogickom článku). A ja, ako mierne pokročilý užívateľ internetových vôd, som si dovolil preposlať celému pracovisku radu do života asi v takomto znení - ľudia, sú to blbosti, trochu uvažujte, čo posielate, aspoň sa zamyslite nad obsahom a pod.
Ako som to rozprával v tom autobuse, spomenul som aj meno človeka, ktorý bol podpísaný pod onou emailovou správou (V. T., bývajúci na D. ulici v Košiciach, mimochodom na tom istom sídlisku, kde bývam aj ja). A zrazu sa ku mne obrátil jeden tridsiatnik, celkom sympatický chlapík, že to je on (prisamvačku mi ukázal aj občiansky preukaz a všetky údaje sedeli), že ma s tým problémy už štyri roky, že už si dvakrát zmenil telefónne číslo, čo mu ľudia vyvolávali... A ja, i keď som v podstate bojoval za jeho práva, som ostal v šoku...
Vlastne ja som cestoval s mnohoročnou obeťou slovenskej emailovej reťazovej sprostosti... CHÁPETE???
