Španielky (ale čoraz viac aj Španieli) nakupujú veľmi radi a často a dosť si zakladajú na tom, aby boli “tip top” od hlavy po päty. Nemusí ladiť len vrch so spodkom, vnútro s vonkajškom, ale aj topánky, kabelka, bižutéria a ako niekedy zisťujem, ešte aj remienok od hodiniek. Šťastné “starosti” prosperujúcej spoločnosti, pomyslím si vždy s miernym úškrnom. Takto sa v duchu uškŕňam aj keď opäť raz počujem, že niekto ohŕňa nosom nad nejakým koláčom, lebo vraj nemá rád hrozienka či orechy, odstrkáva nabok zo šalátu nielen cibuľu, ale aj iné chutné čerstvé vitamínové veci, alebo po n-tý krát s gestom tých, čo majú úroveň prehlasuje, že on(a) nekonzumuje inú bomboniéru, než tú červenej farby značky X. To už premáham škrípanie zubov a neuveriteľnú chuť spraviť im prednášku o tom, že by im možno prospelo poslať ich tak na týždeň do Afriky či Indie, na mesiac do Ruska alebo na rok na Slovensko... (Moje zážitky, ako sme na intráku s mojou spolubývajúcou a najlepšou kamoškou vyškrabávli z hrnca pripečenú praženicu a pritom si namiesto chlapov zasnene opisovali svoje najobľúbenejšie jedlá ešte celkom nevybledli.:o)
Našťastie takýchto ľudí je len menšina.
Ale aby som sa vrátila k nakupovaniu... keď už na to raz za čas príde, snažím sa to odbaviť v najmenej frekventovaných hodinách, aby som sa vyhla radom pred skúšobnými kabínkami a prípadným vytrvalým dialógom mladých žien, pre ktoré táto činnosť koníčkom zjavne je, alebo elegantných mamičiek s rozmarnými dcérkami, ovešanými minimálne piatimi taškami s viditeľne značkovým tovarom. (Španielov mám naozaj rada, až na jednu kategóriu: “pijos”: detičky - teda väčsinou už dospelé, ale často si aj celý život užívajúce z príjmov svojich zbohatlých a prevažne snobských rodičov. Auto skôr ako vodičák, žiadne povinnosti, veľa rozmarov.) Občas to dokonca v rámci zachovania kľudu riešim radšej “čínou”, ktoré sú na rozdiel od tých našich vietnamských obchodov takmer vždy prázdne.
Čínske obchody sa tu začali objavovať až posledných pár rokov, pred tým sa čínski prisťahovalci živili hlavne reštauráciami. Niekto mi raz rozprával ako tu žijú - desať v jednom byte, často prácou splácajú dlhy mafii, ktorá ich sem dostala. Neviem či je to pravda, ale vždy si na to spomeniem keď idem okolo nejakého obchodu a vidím, že tam sedia od rána do noci, debatujú, hádajú sa alebo smejú, na miniatúrnej telke pozerajú videá v čínštine. Keby vedeli lepšie španielsky a keby som si bola istá, že im to nebude pripadať netaktné, celkom rada by som sa ich spýtala ako sú tu dlho, či sú spokojní, či sa ešte niekedy dostanú naspať do Číny. Či sa tam chcú dostať...
Dnes ráno som zistila, že tuším potrebujem nejaké tričko. Jedno leží v práčke od posledného výletu, druhé sa pri dennom svetle ukázalo ako príšerne obnosené a ďalšie neviem nájsť. Zrejme som ich odniesla domov-na Slovensko, lebo doma-tu sa ich neviem dopátrať.
Výjazd do centra zamietam, v dnešnom daždi si radšej urobím domácu pohodu a konečne nájdem čas aj vypočuť si v kľude Soul Mover... a okrem toho určite práve všetci nakupujú (čo iné, keď v sobotu prší :o). Inštantné riešenie: šup do najblizšej číny a mám to z krku za desať minút. Tak aj bolo. Okrem trička som si nakoniec kúpila aj vetrovku, lebo na tej čo mám sa mi podarilo pokaziť zips. “Moje” dve Číňanky sa potešili, že dnes niečo predali. Ja som sa zasmiala sama nad sebou:
Máte radi tričká s nápismi? Ja nie. Teda teraz. Keď som bola v ranej puberte, bláznela som za nimi (ako za kopou iných hlúpostí, z ktorých som časom našťastie vyrástla). Nebolo ich dostať, zrejme boli zaradené k nevhodným prejavom kapitalizmu a tak nám zostali iba tie obyčajné, jednofarebné a sem-tam s nejakým vzorom. Paradoxne tuším úplne prvé som si doniesla až na výške z Ruska - s nápisom Perestrojka, Glasnosť! :o) To už bolo iba z recesie, na nápisoch mi už dávno nezáležalo a keď sa to nimi o pár rokov začalo priam hemžit, začala som mať problém opačný: ako nájsť niečo normálne. Druhú výnimku tvorilo tričko “Burning Heart zine”, ktoré som si dala urobiť, akurát že väčšinou visí na lampe, lebo obnosiť mi je ho ľúto :o) (šetrílek...) No a dnes som to v tej číne zaklincovala svojím tretím kusom s nápisom (keby len nápis, ono to má aj akési flitre a gorálky): PARACEL a pod tým menším YOLMA. To A v strede má tvar Eiffelovky. Mám v tom zmätok. Hľadám priame aj subliminálne odkazy. Na čo budem vlastne robiť reklamu? Na Eiffelovku? Na nejaký záhadný liek? Alebo na vlastnú blbosť, keďže na oranžovej visačke vetrovky čítam “Miss Shilly” a podľa španielskeho zvyku „h“ vynechávam? Možno je ale hlavný odkaz ten najmenej nápadný, všitý dnu v tričku: Survival... Kúpte si, nech prežijeme.
Miešanie hodnôt
Sklenené väzenie konzumu
Znudené čakaním
