Eva Stasselová
dedina v čiernobielom II
fascinácia pokračuje... keď prší aj znova vychádza slnko
Som človek večne bojujúci s protichodnými túžbami usadiť sa a spoznávať svet. Kritizujem v nádeji, že sa niečo zmení. Zoznam autorových rubrík: late night dreamers, Čisté radosti života, Zastavený čas, Burning Heart, Španielsko (nielen) od Atlanti, Polnočný úpal, Kade sa túlam, Vizuálne blúznenie, Obzretia, Nezaradené
rozmýšľam prečo v čiernobielom, keď ma do zbláznenia fascinuje farba jahôd, čerešňového piva, ktorým ich zapíjam, kapucíniek, levandule a pestrofarebného prádla poletujúceho na šnúre, fialový gauč s oranžovými vankúšmi, roztápajúci sa vosk v škoricovej sviečke a desiatky odtieňov zelenej všade za oknami... každý deň sa dopujem vôňami, chuťami a farbami a odkladám to v sebe na neskôr.
S odstupom troch rokov... Hodine modrej v Bilbau ešte stále predchádza hodina oceľová.
Štvrtok 31.1., "Dijou gras". O desiatej večer sú vypustení correfocs - diabli, roznášajúci oheň po "opišaných uliciach centra" ako píše oficiálna stránka karnevalu. Ulice sú okrem opišaných aj takmer ľudoprázdne, ak nepočítame hŕstku sprevádzajúcich nadšencov. Masy si asi nadspávajú na nasledujúce noci, alebo im už correfocs nepripadajú ako nič výnimočné, keďže tu behajú po uliciach pri každej možnej príležitosti.
Mikuláš: 17 stupňov o dvadsiatej hodine, ešte predtým neskutočne gýčovitý západ slnka nad bielym mestom (z výšky až tak nevidno tie chyby krásy ani vypasené šváby, ktoré sú tu premnožené), hrad v tomto svetle pôsobiaci ako lacná kulisa... napriek tomu to všetko tak nejako prirodzene beriem na milosť, možno kvôli dvojiciam v objatí, možno kvôli stolíkom a stolčekom hocikde, aj na strechách miniatúrnych domov, možno kvôli dedkovi v papučiach a župane uprostred ulice s odrasteným psím "bábätkom" na rukách, debatujúcim so susedom pred domom, možno kvôli tej bezprostrednosti vôbec,
Letisko v Alicante je malé, takmer rodinné. Napriek tomu aj v neskoronovembrové poludnie (už sú to naozaj dva roky) odoláva náporom migračných prúdov nemeckých a španielskych dôchodcov.
jeseň v alicante nie je o nič farebnejšia než iné ročné obdobia. palmy nežltnú... farby treba hľadať, niekedy aj na múroch. modrá je evergreen.
júnom sa tiahne horiaca čiara, začínajúca skôr len tušenou ohňovou show za nepriepustnou bariérou ľudí, na dlažbe prešovského námestia, pokračujúca prvýkrát v týchto končinách (mnou) videným ohňostrojom a ak využijeme hypotetický tunel času, o tri týždne neskôr ohňostrojom odpaľovaným aj z mora a do mora dopadajúcim, v tichu a svorne zatajenom dychu striedanom s obdivnými výkrikmi na pláži usadeného davu.
Zádielska dolina je ďalší z pre mňa donedávna nepoznaných kútov Slovenska. Nájdete ju na trase Košice - Rožňava (z Košíc je to cca 40 km, z Rožňavy 32). V dĺžke takmer troch kilometrov sa vrezáva do vápencových skál Slovenského krasu.
O pol jedenástej moje neuróny pošteklené slnkom a vôňou kávy konečne uznali, že je asi čas začať vyvíjať nejakú normálnu aktivitu a spomenula som si, že tento víkend sa v Alicante mal konať IX. Festival šarkanov.