Eva Stasselová
Noc v Bilbau II
S odstupom troch rokov... Hodine modrej v Bilbau ešte stále predchádza hodina oceľová.
Som človek večne bojujúci s protichodnými túžbami usadiť sa a spoznávať svet. Kritizujem v nádeji, že sa niečo zmení. Zoznam autorových rubrík: late night dreamers, Čisté radosti života, Zastavený čas, Burning Heart, Španielsko (nielen) od Atlanti, Polnočný úpal, Kade sa túlam, Vizuálne blúznenie, Obzretia, Nezaradené
S odstupom troch rokov... Hodine modrej v Bilbau ešte stále predchádza hodina oceľová.
Letisko v Alicante je malé, takmer rodinné. Napriek tomu aj v neskoronovembrové poludnie (už sú to naozaj dva roky) odoláva náporom migračných prúdov nemeckých a španielskych dôchodcov.
Zádielska dolina je ďalší z pre mňa donedávna nepoznaných kútov Slovenska. Nájdete ju na trase Košice - Rožňava (z Košíc je to cca 40 km, z Rožňavy 32). V dĺžke takmer troch kilometrov sa vrezáva do vápencových skál Slovenského krasu.
Nikdy som tomu presne nerozumela, ale s nabratím smeru juh - juhozápad, alebo tak nejako (konkrétne Iberijský polostrov a pridružené územia) v mojom živote ako mávnutím čarovného prútika začne zrazu všetko vychádzať, alebo ak aj nevychádza, aspoň je pritom taká sranda, že mi to úplne prestane vadiť.
Môj život sa väčšinou odohráva po vlnách. Určitý čas je kľud, až príliš, potom sa to navalí podľa možnosti všetko naraz. Posledné týždne mám pozliepané z útržkov, ktoré sa podobajú na prerušovaný sen, príležitostne nočnú moru, čiastočne road movie. Respektíve zo začiatku retro rail movie...
Nie som zaťažená na drahokamy, ale takto nejako vyzerá Ružínska priehrada v októbri. Vždy bola pre mňa zážitkom. Z kamenistého brehu, z tajomnej (aj v najhorúcejšom lete chladivej) hladiny, pod ktorou sa ktoviečo skrýva, alebo len tak letmo, z okna rýchlika. Pri ceste z jedného mesta do druhého bola za večne špinavým sklom ako fatamorgána živlov zem-vzduch-voda, ku ktorým sa na jeseň pridával aj oheň.
Slovensko mám vcelku schodené krížom-krážom... tým viac sa poteším novoobjaveným miestam, kde som po prvý krát. Naposledy: Chočské vrchy, Prosiecka dolina.
Už dlho som necítila skaly pod nohami... teda, takéto skaly - horské, nie prímorské...
Niekedy sa leto nevydarí - ako tento rok. Až príliš veľa dní bolo na ležanie pri vode chladno a po lese sa tiež stále nedá chodiť (o hypermarketoch nehovoriac). Ak ste tak ako ja v Bardejove boli naposledy kedysi dávno, môže to byť tip na príjemný výlet. Definitívne sa totiž vylúpol z vykopávok a rekonštrukcií do plnej krásy.
Bola som v cirkuse. Asi tretíkrát v živote. Prvý zostal niekde v záhadnom prepadlisku detstva. Druhý, ten vraj naj, moskovský, zažitý už v relatívne rozumnom (?) veku, sa rozostril a rozpil ako farebná škvrna. Pamätám len, že som mala výnimočne celkom vtipnú náladu, vďaka čomu sa spolusediace baby smiali ako najaté. Napriek tomu, že cirkus sám osebe mi až tak sranda nepripadal.