Po niekoľkých rokoch využívam služby slovenských železníc. Bohužiaľ zisťujem, že zmeny prichádzajú pomaly. Staničné WC (zúfalý počin, ale nedalo sa inak - okrem toho vo vlaku by to bolo ešte horšie): zaplatím povinných 4 či 5 SK, prevezmem miniatúrny útržok toaletného papiera, ktorý zrejme dávajú ako suvenír, lebo nič iné sa s ním vybaviť nedá, zadržím dych a snažím sa nájsť prijateľnú kabínku. Pár ich je vyradených z prevádzky, jedna obsadená, v jednej plávajú zvyšky predchádzajúcej veľkopotrebnej návštevy. Posledná sa dá zniesť, dokonca je tam umývadlo, ale pre istotu sú odmontované kohútiky aby sa tam nedali umyť ruky, len von, pod dohľadom. Rozmočené mydlo sa hompáľa zavesené v sieťke. Vychádzame s oneskorením a po chvíli nás v ktorejsi dedine vyháňajú z vlaku do náhradného autobusového spoja, ktorý v kopcoch takmer stráca dych, až mám pocit, že budeme musieť vystúpiť a dotlačiť ho sami. Konečne sa vplazíme do Kysaku (ešte že nás prípoj čaká), za oknom sa rozbieha posmutnelo ukľudňujúca zahmlená krajina.
Čítam, dobiehajúc zameškané sa snažím dostať toho do hlavy čo najviac, ale keď cestujem mám vždy problém udržať myšlienky pod kontrolou, robia si čo chcú, je to ich čas. Z opačnej strany takmerprázdneho kupé ku mne chvíľami doliehajú kúsky násťročných rozhovorov...
"Vraví, že jemu sa najviac páči dievča keď ráno vstane! To keď ja ráno vstanem..." nedopovie sebavedomejšie ružové tričko a pohľad spod čiernych maskarových hrudiek zamyslene zablúdi von z okna. "Ktovie či si všimne, že mám druhé topánky. Keď nie, tak ho zabijem..." Na chvíľu zatúžim mať opäť takéto starosti, v hormonálnych návaloch oplieskávať chalanov školskou taškou a tajne si o nich písať do denníčka. Zazvoní mobil, chichot má ešte nádych detskosti, rande dohodnuté. Pohľady do zrkadielka, jeden hanblivý, druhý suverénny, "nie je to také zlé, myslela som, že to bude ma-xi-mál-ne hrozné!" Na ďalšej vystupujú, nestihnú ani pozdraviť - "ježíš, vidíš ich??" "nie, ja ich ani nechcem vidieť!!!", dvere sa zabuchnú, hvizd a ideme ďalej, zvyšok mi splýva.
Bratislava je prichádzajúc pre zmenu z tejto svetovej strany ako iný svet, vynovený, naleštený vonkajšok, vovnútri staré známe mesto, nikdy som však nemala pocit, že sem patrím (kam vlastne)... Všetko beží ako zrýchlený film (stíham si ešte aj nabiť koleno), zastaví sa až večer. Autobusová stanica je aj po rokoch až príliš dôverne známa s dlhými zvlnenými radmi a autobusmi natlačenými na prasknutie.
***
O dva týždne neskôr sedím na viedenskom letisku. Tri hodiny meškania, so žiarivým úsmevom mi oznamuje latino za prepážkou a šemoce čosi o snehu v Madride. Síce nechápem, čo s naším smerom sneh v Madride má, ale aspoň ma ubezpečuje, že do cieľa sa určite dostanem ešte dnes. Nervy si obaľujem bonusovým snack&drink, kým sa mi za chrbtom sneh postupne mení v pľačkanicu. Tlmené svetlá ma uspávajú... Striedavo sa hypnotizujem komerčnou ligotavou farebnosťou a mraveniskom ľudských osudov - žlté ponožky, ružové ponožky, fialové ponožky, desiatky lesklých červených Mikulášov, nahodení biznismeni, elegantná staršia pani s umeleckým účesom, adpotované Čínča, hádam 100-kilová žena (napadne ma ako sa v lietadle zmestí na to úzke sedadlo, potom na to prídem keď podobná dvojica sedí vedľa mňa), všetko sa to odráža vo veľkých vianočných guliach nado mnou... Už mi strašne chýbalo to hemženie a rôznorodosť.
Schwechat je ako vždy v zime rozpálený ako pec, ani neviem po koľkýkrát za posledné mesiace zatúžim len tak sedieť vo vani, rozfukovať bubliny a nemyslieť podľa možnosti na nič, hlavne nie na to, či dôjdem, stihnem, ako čo dopadne a či robím dobre...
Ako na znamenie sa z davu vynoria dvaja uponáhľaní Japonci, obaja zvierajú v jednej ruke kelímok s kávou a v druhej obrovskú papierovú tašku s potlačou vysmiatych, tučnučkých žltých kačičiek. V tej chvíli viem, že ten moment príde...
Zatiaľ sa aspoň rozblikalo "boarding" pri našej bráne, do pol hodiny vzlietame.
