Vzhľadom na oneskorenie sa mierne nervózne zahľadím na štyri dlhočizné, dôchodcovským vzrušením sa vlniace zástupy. Zjavne nie som jediná, kto je nervózny, lebo čochvíla sa koná splašené prebiehanie jedincov z jedného radu do druhého a za nimi hysterických skupiniek, ktoré ich pre istotu nasledujú aby im nič neušlo. "Por favor, no se cambien de fila!!!" bezmocne zvyšuje hlas ujo, ktorý sa kvôli všeobecnému chaosu ocitol úplne mimo poradia. Kyprá Nemka z vedľajšieho radu, ktorá ho práve drzo predbehla, mu vysvetľuje nemeckú logiku veci: "Ein, zwei, drei, vier!" ďube prstom do vzduchu, ukazujúc na štyri vinúce sa rady. Ujovi logika uniká. Mne tiež.
Nervozita zo mňa pomaly opadá a začínam tušiť, že bude sranda. K dedkovi predo mnou sa pritmolí k nemu patriaca babička a štuchne ho vpredu ukoristenou umelohmotnou táckou do rebier: "Daj sem všetko z vreciek!!" Dedko chvíľu váha, ale poučený skúsenosťou asi vie, že ženy majú vždy pravdu a ak aj nie, nie je rozumné protirečiť. Vyťahuje jednu vec za druhou: mobil... nabíjačka... okuliare... pero... dve minikonzervy olív. Babička svoje vlastné vrecká ignoruje, nedáva nič, ani masívny kovový náhrdelník čo sa jej trbliece na krku. Zato šikovne používa korisťou naplnenú tácku na postrkovanie pred ňou stojaceho (automaticky rovná sa zavadzajúceho) tieždôchodcu dopredu.
Tácky netácky, všetci svorne pípajú a následne upažujú, vzpažujú a rozpažujú, aby boli prehliadnutí.
Keď sa konečne pretlačím ku Gate3, bliká tam nikým neohlasované hodinové meškanie odletu. Mám čas na rozjímanie pri káve. O palmách, mori, vysmiatych posedávajúcich dôchodcoch a rozkvitnutých ibiškoch. O spriaznených dušiach, ktoré sa občas vynoria z davu, ochotné na holuby robiť kšá!!!, aby na fotke niečo lietalo. Rozcitlivenie je prerušené, keď kútikom oka zaregistrujem, že môj let končí boarding. Samozrejme skôr než sa čakalo a samozrejme zase pekne potichu. Chcem dúfať, že by si dali tú námahu a ešte pred odletom by sa halou ozvalo hlásenie XY, urýchlene sa dostavte... Nasr...dená chmátam tašku a urýchlene sa bez vyzvania dostavujem, v poslednej chvíli.
Na juhu však nasr.denie netrvá dlho. Náležite usadená pozorujem troch mladíkov ukladať batožinu. Respektíve dvoch opreteky usadených mladíkov a tretieho, vykladajúceho všetko. "Pristane ti to, mal by si ísť robiť vykladača kamiónov!" doberajú si ho. "A sadni si viac dopredu, keď chceš vystúpiť doma, za chvíľu musíš skákať! Padák máš pod sedadlom!" Temperamentná azafata s krátkymi vlasmi spraví so všetkými poriadok a vzápätí sa otvoria dvere pilotnej kabíny a vstúpi comandante. Mladý, s dlhými vlasmi si nonšalantne sadne na operadlo, prehodí svalnatú nohu cez nohu (nie, nesnívalo sa mi :) a prenikavým pohľadom prechádza po cestujúcich, vysvetľujúc čosi o meškaní a ako nás všetkých bezpečne dopraví...
Potom už len "fasenjosibeltstenkju" a v duchu kývam na rozlúčku celej tej stredozemnopobrežnej gýčovitosti, ktorá sa pri našej novembrovej sychravej a studenej bezútešnosti zdá takmer neuveriteľná. V tejto chvíli ešte netuším, že tu nie som prvý-a-posledný-krát.
