Osoby priťahované temnom (v skutočnosti hlavne ďalšou príležitosťou zabaviť sa :) sa zhromaždujú na kopci Artxanda. Chodí naň pozemná lanovka z r. 1915. To najlepšie -"sanjuanada"- malo začať o desiatej.
O 21:50 som sa ocitla na konci nekonečného radu, ktorý sa posúval neuveriteľne pomaly (podcenila som to predpokladom, že už sú určite všetci dávno hore) a pri pomyslení na to, čo všetko sa tam práve môže diať som mala chuť zahryznúť do najbližšieho stromu. Rozptyľovala som sa ako sa dalo: pozorovaním ľudí, ktorí sa na rozdiel odo mňa ničím nestresovali (noc je dlhá, niet sa kam plašiť) a hrou "ako na Slovensku" (ehm): Je štvrtok, desať hodín večer, deti veselo behajú po ulici aj so svojimi nadšenými oteckami, špliechajú sa vo fontáne, pred supermarketom sedia pri stoloch večerajúce dvojice či skupinky zabraté do rozhovoru, na lavičkách usmiati, spokojní dôchodcovia... (Dobre, prestávam snívať...)
Bosoráckych zjavov bolo menej než som očakávala, ale zase... možno sa to nenosí vždy navonok?
Keď ma o hodinu neskôr konečne lanovka vypľula na druhom konci do tmy a veselej ľudskej (myslím) masy, bolo mi smutne jasné, že o to najlepšie som naozaj prišla. Ako chuťovka mi zostalo aspoň pár minút vybičovaných bubnových rytmov v rukách tancujúcich diablov v čiernom... potom na sekundu všetko stíchlo a vzápätí sa prepadli do tmy. Napriek tomu neľutujem. Preto, lebo zábava pokračovala až do rána (hoci ja som ráno už bola inde). Pre pocit, aké to je byť tam, o polnoci na kopci s výhľadom na svetlá mesta, pre oheň, okolo ktorého neustále dookola obchádzali ľudia, pre sekundu nechtiac zadržaného dychu keď sa ozval prvý akord, preto, že sa mi zázračne podarilo na nikoho nestúpiť a o nikoho nezakopnúť... Pre cestu späť a zistenie, že o druhej v noci v miliónovom Bilbau je božský (či bosorácky?) kľud, sympatický ujo umýva ulice, niekto si vyšiel zabehať, na lavičke beseduje dvojica a...cvrlikajú cvrčky. A že sa (napriek, či vlastne kvôli všetkému?) cítim neuveriteľne doma.
Desať kilometrov nie je tak veľa. Niekedy je najlepšie keď vám ujde posledná električka, vlak aj metro a všetky taxíky záhadne zmiznú.
Keď autobusové panely namiesto časov len tajomne hlásia: „Špeciálne služby – zlet bosoriek“...
21:50, bez komentára...
Funicular de Artxanda, dnes večer niečo ako brány pekelné :)
... a som (konečne) dnu!
Žeby sen noci svätojánskej? :)
Rituály očisty od negatívneho z minulosti... snáď to funguje aj keď som nechodila dookola
Všade ľudia, veľa ľudí... a veľa tmy
Koncerty improvizované...
...aj organizované (opäť jazz)
Už tam chýbala len opretá metla...
