-----------------------------------------------
“Trrommm.... trrommm..... trom trom trommm...” ozýva sa úzkymi preplnenými uličkami Starej štvrte, Casco Viejo. Jednoliate dunenie bubnov, ktoré rezonuje ešte aj v mojom hrudníku. V mojej hlave víria dve protichodné otázky:
Čo tu vlastne robím?
Ako to, že som tu nebola nikdy predtým?
Čo tu robím... Práve som dobehla, v momente keď sa na kostole Santos Juanes zatvára brána a na schodoch stojí v opálovom svetle pôsobivá skupina v čiernom. Som na mieste, ktoré vzniklo pred storočiami a som svedkom niečoho, čo sa opakovalo odvtedy každý rok... Zrazu sa cítim ako v inom svete, inom čase, ale nesníva sa mi.
Pamätám si aj ako som sa sem dostala: žiaden tunel času - stíhali sme len tak tak... ja som zabudla nákres trasy a keď už som to pokladala za stratené, vystúpili sme náhodou presne v pravú chvíľu na pravom mieste. Opodiaľ práve zazneli prvé údery bubnov, ktoré ma na zlomok sekundy ohromili. V nasledujúcej sekunde som už bežala...
Prečo som tu nebola za tých takmer dvanásť rokov nikdy predtým viem tiež. Asi preto, že sa sama k žiadnemu náboženstvu nehlásim, ľudí tiež neposudzujem podľa toho k akému patria či nepatria, ale podľa toho ako žijú a ako sa správajú... A toto mi zaváňalo trošku fanatizmom. Ešte k tomu tie špicaté masky - “capirotes” - okamžitá asociácia: niekdajší kati a neslávne známy KKK. Zachráň sa kto môžeš...
Teraz som ale tu a všetko je inak než som čakala. Žiadne my (veriaci) a oni (tí, čo sa budú smažiť v pekle), žiadna zábrana či pomyselná čiara, za ktorú sa nedá ísť, žiadne pohoršené pohľady, keď vytiahnem fotoaparát. Najprv síce dodržujem diskrétnu vzdialenosť a snažím sa odhadnúť čo sa pod tými tajomnými odevmi skrýva, potom si ale s úľavou vydýchnem: nie, toto už nie sú tí, čo v stredoveku upaľovali bosorky.
Po chvíli som už pár metrov za nimi a do konca ich už nenazvem inak ako “tí naši, čierni!”.
Čakala som, že za nimi pôjde zástup ľudí, ale nakoniec nás je len pár, niektorí sa pridajú len na chvíľu, potom idú svojou cestou. Väčšina sa prizerá zboku. Kľukatíme sa poprepletanými uličkami Casco Viejo, do ktorých sa miestami sprievod ledva vtesná. Keď sme z nich von a zaradíme sa za tých pred nami, klesne mi sánka. Koniec výhľadu na Gran Vía, hlavnú tepnu mesta dlhú vyše kilometra, zďaleka nevyzerá ako začiatok zástupu. A tak bežíme zase. Som tu prvý a možno aj posledný krát, tak si nič nechcem nechať ujsť.
Cestou míňame “bratstvá” v rôznych farbách, niektorí kráčajú bosí. Každé bratstvo (cofradía) nesie svoje “paso” - výjav zodpovedajúci dňu procesie, väčšinou stredoveké drevené zdobené rezby. Vlastne nenesie, ale tlačí na drevenom dvojkolesovom voze - len jedna skupina statočných nesie tak ako kedysi celú váhu na svojich pleciach. Viditeľne majú dosť a ja sa nezdržím realistického pomyslenia na ich úpiace chrbtice.
Jednej veci sa mi nepodarilo dopátrať - odkiaľ pochádza tá špicatá vec na hlave, z ktorej pozerajú len oči? Prečo tá snaha skryť svoju tvár? Má anonymita potlačiť identitu a podčiarknuť príslušnosť k skupine, kolektívnemu cíteniu?
Mení sa pod tým pohľad na svet?
Na Plaza Moyúa sme konečne predbehli začiatok a sadáme si medzi ľudí na fontánu v strede. Celá procesia prechádza okolo nás ešte raz, teraz už v správnom poradí. Postupne ale všetci zatáčajú ku nám - každé bratstvo sa pekne zaradí do jednej prístupovej uličky. Sme v pasci? (Je na mne predsa len vidno, že sme raz dávno v Bardejovskom kostole dali do svätenej vody žabu? :o)) Našťastie nie.
História sa prelína späť do 21. storočia. “Statoční” zložia váhu na zem a preťahujú si ubolené ramená a plecia. Jeden z “ čiernych” ovisne na drevenom držadle a zamilovane si hrkúta s tou svojou, ktorá k nemu pribehla. Mnohé capirotes sa nadvihnú a nevykuknú strašidielka, ale dievčatá, ktoré sa veselo rozhovoria. K iným sú pristrčené kočiariky, staršie deti pobehujú na vlastných pomedzi postavy v hábitoch, maskách a plášťoch bez stopy strachu či bázne. Traja bruškatí figliari si ukradomky zapália cigaretu a pôžitkársky si z nej popod špicatú masku poťahujú. Zrejme to nerobia prvýkrát, lebo sa nedočkám, že by si na nej prepálili dieru. :o) Premiešajú sa bratstvá, turisti, veriaci aj neveriaci, všetci sa medzi sebou rozprávajú a usmievajú... Ukľudňujúca pohoda a pocit, že všetko je vlastne tak ako má byť, že aj zlé sa na dobré obráti, a že sa treba tešiť z toho, z čoho sa dá a kým sa dá.
Záverečný prejav netrvá viac než desať minút a končí poďakovaním všetkým, ktorý sa na procesii zúčastnili, prišli sa pozrieť a sprevádzali ju. (Tak mi asi tá žaba prešla... :o))
Nakoniec sa každé bratstvo rozchádza svojím smerom. Je mi čudné zrazu len tak nastúpiť do autobusu a označiť si lístok v elektronickom prístroji. Sadám si a zatváram oči v snahe zadržať ešte chvíľu posledné dojmy.
V odbočovacom pruhu naboso prešľapuje Bratstvo Santa Eucaristía a čaká na zelenú.
Všetko je tak ako má byť.
