Potom prišiel čas zastoknúť do vlasov krvavočervený kvet, dupnúť opätkom a s do neba vztýčenou rukou zakričať: olé!!! Vhupslo k nám Andalúzsko.
Ráno bola správa v Nervióne (20-stranové noviny, ktoré každé ráno zadarmo dostávame v prostriedkoch hromadnej dopravy, čítame ich prevažne posediačky a niekedy nám k tomu púšťajú aj vážnu hudbu alebo relaxačný new age... človek normálne dostane pocit, že nás majú radi :) a večer cestou domov už na ulici statní opálení južanskí mládenci v bielom rozdávali úsmevy a pozvánky s programom. Štyri dni od jedenástej ráno do jedenástej v noci: tanec, koncerty, projekcie, hodiny flamenca, miniatúrky z opier, ochutnávka olivového oleja a vín, “cooking show“...
S ľútosťou priznávam, že z toho všetkého som stihla akurát tak záver celej akcie. Kedysi dávno som čítala rozhovor s jednou mladou speváčkou z východu (SK), kde na otázku, ako sa dostala k spevu odpovedala v zmysle, že u nás je tak málo možností a podnetov, že človek niečo musí robiť, aby sa nezbláznil (hoci mám dojem, že posledné roky sa to zlepšuje). Tu je naopak niekedy „problém“ kam skôr a ako to všetko stihnúť. Ešte v ten istý večer ma čakalo aj more a Coco Montoya. Rovno odtiaľ som teda utekala na cinkajúcu zelenú električku a z nej na metro približujúce ma k vyvrcholeniu bluesového festivalu...
"Andalucía" - celkový pohľad. Z niekdajšieho nákladného prístavu je dnes (za chrbtom) námorné múzeum - v ňom bola súbežne nejaká výstava z Titanicu, tú som nevidela... na móle miesto na koncerty a výstavy
Vstup k výstave fotografií pripomínajúci Alhambru
Záverečný program (nápad „dievčatá s balónmi“ mi nepripadol ktovieako originálny, ale farby boli pekné)
More, nebo a blues
V Bilbau sa dá metrom dostať až na pobrežie. Konečná stanica je Plentzia, dedinka s farebnými rybárskymi člnkami a pokojnou plážou. Zhruba v polceste medzi veľkomestom a prímorským vidiekom (za predpokladu, že sa trafíte do tej správnej z poprepletaných uličiek), sa nachádza 17. storočie. Puerto Viejo. Spleť miniatúrnych, vybielených a po celý rok zakvitnutých domčekov, ktoré pamätajú niekdajší rybársky život. Na obľúbených schodoch sa po večeroch schádzajú v družných debatách mladí (15 -50) z bližšieho i ďalekého okolia. Vrie to tu pohodou každý víkend, často aj divadlom, tancom, improvizovanými recitáciami z balkóna pri svite mesiaca a tri dni v roku naviac rytmom blues.
(Tým istým blues, ktoré som v roku 2 počúvala rovno z terasy a cítila sa ako v nejakom zvláštnom filme.)
More, nebo, príjemní usmiati ľudia a hudba - čo viac si človek môže priať... Keď pri tom ešte sedíte na múriku, ktorý dýcha históriou a najlepšia kamoška (slovenská aj svetová) vám pri príchode na pozdrav zamáva v jednej ruke plechovkou piva a v druhej rezňom (made in Spain, ale chutil ako z domu), aj superlatívy sú málo. Mne slová došli, tak som len dýchala, počúvala, pozerala, voňala a vychutnávala.
Chcelo by to statív alebo stabilizátor obrazu... Ale aspoň na dokreslenie atmosféry...(bol to len sen? :)
Na scéne Coco Montoya
... posledné obzretie
O necelý mesiac neskôr bluesový festival strieda 29. ročník Jazzového festivalu s účinkujúcimi ako John Scofield Quartet či dokonca české trio Davida Dorůžku, koncom júla Folklórny festival, v septembri Folkový festival... a to zďaleka nie je všetko...
