Záverečný rituál karnevalu je plný irónie, satiry, rúhačskej provokácie voči svetským aj nesvetským autoritám, robenia si srandy zo seba aj iných, bláznenia, transgresie, prekračovania hraníc. Presne toho, čo človek občas potrebuje.
***
Smútiaci sprievod dobieham v polceste, ale je podozrivo veselý - bubnovanie počuť už z diaľky a kvíliaci zástup sa často pozabudne a prepukne v spev a rozjarený hlahol. Na čele ako obyčajne hopsajú diabli roztopašne chrliaci na okoloidúcich oheň, za nimi veselé vdovy a farári, ľudská zmes aj s miestnym "glamourom", až mám miestami pocit, že som na nejakej loveparade.
Pred jedenástou sa prepracúvame na námestie pred radnicou, sardinka je zaparkovaná do stredu a začne sa "omša". Rozmýšľam, ako asi trávi tento večer starosta aj s ostatným osadenstvom, lebo pri smútočnom prejave na všelikom nezostane nitka suchá. Na konci litánií (a za pokriku už to zapáľ, zajtra treba ísť do rachoty) sardinka zhorí, ľudská zmes tancuje dookola, niektorí odvážlivci sa dajú aj na preskakovanie uhlíkov. Osmelí sa aj Lola, miestna telesná pracovníčka, a takmer si vytkne členok, ale myslím, že nakoniec je aj rada, lebo statní požiarnici dohliadajúci na všetko jej priskočia na pomoc a tak pre istotu zostane do jedného zakvačená až do konca.
P.S. Pointa zase raz nebude. Nám sa proste len tak páči poskakovať s prskavkami okolo ohníka. Jedine, že by sa za pointu dal považovať záverečný výkrik jednej dámy: "A la mierda! Se quemó todo!" Ale to asi nie...
