niekde medzi tým sme nechali svätojánsku noc, s preskakovaním siedmych vĺn a hádzaním kvetov do mora (more asi na pobreží musí byť živel sine qua non), možno tým istým davom, ktorý v predposlednú noc spomínaného mesiaca hypnoticky nasledoval tajomných démonov, dimonis emplomats , chrliacich oheň a síru, v exaltácii, ktorá sprevádza pohľad uprený do plameňov zrejme od momentu kedy oheň prvýkrat vznikol... s nádejou, že z popola sa zrodí zase niečo nové.





