Richie Kotzen je asi všeobecnejšie známy skôr z Mr. Big či Poison, kde v roku 1993 ohuroval okrem gitarového excelovania aj pekelne obtiahnutými červenými nohavicami a pohadzovaním po pás dlhej gaštanovej hrivy. K spevu sa tam bližšie nedostal, možno preto, že keby ho bolo lepšie počuť, Breta Michaelsa by museli vyhodiť. Jeho miestami upokojujúci a miestami rozorvano-naliehavý hlas, ktorý mimochodom vo výškach priam neuveriteľne pripomína Sammyho Hagara, je spolu s gitarovým podfarbením jednoznačnou dominantou celého albumu. Prekvapujúce je, že ide o 100% one-man show, keďže Richie si hudbu nielen napísal, zaranžoval a odspieval, ale aj nahral komplet všetky nástroje. Jediné maličké ani nie mínus, ale skôr otáznik/výzva do budúcnosti je, že väčšina piesní sa pohybuje v dosť podobnom tempe a bicím by možno tiež bodla miestami väčšia gradácia, keďže sú síce precízne čisté, ale po viacerých vypočutiach prídu až príliš jednoduché. Celkový výsledok je ale nanajvýš zaujímavý, atraktívny a príjemný.
Čo sa týka Paľa Stanleyho, jeho sólovku som čakala s miernymi pochybnosťami. KISS síce za určitých okolností som ochotná zaradiť medzi svoje obľúbené skupiny, ale musím si pritom odmyslieť všetky tie spolupatričné kvázibujačie pajácoviny, Simmonsove vytrvalé polodementné vyplazovanie jazyka a iné úkazy, nepochybne dlho a krvopotne trénované pred zrkadlom. Obľúbený koncert: Unplugged, najčastejšie počúvané KISS cd: Carnival of Souls. Fanúšik: možno, ale skôr atypický a určite nie bezpodmienečný, bezvýhradný a rozhodne nie nekritický. Našťastie Stanley posledne z pozérstva zľavil a namiesto okázalého Do you really want me to come down? nasledovaného kvičaním prevažne ženskej časti obecenstva vo vytržení, vsadil skôr na imidž usadenej rockovej hviezdy, ktorá sa venuje rodinným hodnotám a... maľovaniu. (Maľby sú samozrejme predajné.) K veci: prvé tri piesne sú bomba. Originálne, iskrivé, správne rockovo pritvrdené. Výbušná trojka Wake Up Screaming pre mňa nemá chybu. Zvyšok je už typickejšie kiss-ovský (hneď refrén v štvorke dosť pripomína Everytime I Look At You), stavaný hlavne na spevnosti a na môj vkus niekedy príliš predvídateľných (občas až nasladlých) refrénoch. Takže: super počúvanie hlavne na začiatku, zvyšok klasická optimizmom nabitá pohovka. Stanleyho hlas je samozrejme stále rovnako dobrý.
David Coverdale & spol. pod heslom dreaming of a Whitesnake Christmas obšťastnili svojich priaznivcov po DVD Live In The Still Of The Night (mimochodom, čo sa týka vizuálnej dynamiky jedno z najlepšie nasnímaných hudobných DVD aké som zatiaľ videla) aj koncertným dvojCD Live In The Shadow Of The Blues. Kďeže sú tie časy, keď David, first time in America, bezradne visel v prvej línii na mikrofóne, spoza pleca valcovaný Hughesovou hlasovou potenciou. Nehral ešte ani na rumba gule a aj muchy mu robili zle. (Priznám sa, že napriek všetkému je to jedno z mojich obľúbených DVD, priam corpus delicti, ktorý s radosťou používam pri diskusiách Hughes vs. Coverdale. Akurát radšej nechcem vedieť, čo bolo to priesvitné, čo Hughes chodil popíjať za Lordove hammondky... voda asi nie). Čas však pridal Coverdalovi na sebavedomí i kvalite spevu a dnes je vo vynikajúcej forme, obklopený skvelými hudobníkmi. Album okrem starých známych vecí obsahuje aj štyri nové skladby, napísané spolu s gitaristom Dougom Aldrichom, ako chuťovku toho, čo by znovu(vy)nájdený Whitesnake mohol byť. Držím palce.
