Príšerná búrka čo nás chytila cestou a visela nám odvtedy celý čas v pätách našťastie v poslednej chvíli zahla doľava. Chlmec vyzeral pre neznalca miestnych pomerov spoza okienka auta spočiatku mierne povedané exoticky, ale po obojstrannom intuitívnom preverení úmyslov sa nálada a dojmy už len zlepšovali.
Predskokani (SID) boli mladí, sympatickí a snaživí, ale na môj vkus príliš hudobne nevýrazní (to je asi údel predskokanov, hlavne keď sú porovnávaní s legendami). Ale spevák aspoň zožal úspech a záujem o autogramy u miestnych diev.
O to viac vynikla Omega. Napriek generačnému rozdielu plní energie a pozitívnosti strhli publikum k neprestajným nadšeným ováciám, skákaniu, spevu a tešeniu. János Kóbor nestratil nič zo svojho charakteristického hlasu ani plavej hrivy a s charizmou a šarmom odspieval celý koncert napriek bolestiam ramena. Nepoviem oveľa viac, než že hrali všetko podstatné - tí, čo vedia, vedia a tým čo nie asi ťažko vysvetlím o čom to všetko je. Ako chuťovku zaradili aj dve skladby z nového albumu, ktorý vyšiel v septembri a znie (priznám sa, že napriek mojim obavám čo sa po toľkých rokoch dá ešte čakať) miestami prekvapujúco purple-ovsky (i keď myslím Purple plynutím času značne skľudnený). Úplný záver koncertu patril samozrejme srdcovke Gyongyhajú lány.
Čo dodať? Nad futbalovým ihriskom svietili hviezdy a tmu okrem laserov pretínali tony pozitívnej energie... Chceme viac takýchto koncertov! :)
(fotky boli robené "krabičkou" v hemžiacom sa dave, takže hodnota dokumentárno-náznaková...)
