Na ulici zisťujem, že som predsa len vyšla skoro. Tu je na všetko ten pravý čas - poobedie je na oddych a domácu pohodu, maximálne na prechádzky. Pravá zábava začína až večer (čo znamená okolo deviatej) a trvá celú noc, až do rána.
Ľudí je zatiaľ málo a masiek ešte menej - iba na zastávke nastupuje do autobusu popri ostatných aj dáma zo začiatku minulého storočia, spôsobne si držiac kabelku a slnečník. Vydávam sa peši do centra. Míňam knieža Drakulu, ktorý si s drzým výrazom poťahuje z cigarety a pôsobí, ako by po zem dlhý fialovo-čierny plášť bol jeho najbežnejším oblečením. Čím bližšie k centru, tým viac masiek a atrakcií pribúda. Pred kostolom San Nicolás sú nastavané kolotoče, ale ešte stále sa to hemží predovšetkým ľudmi, ktorí dnes tak ako ja budú hlavne divákmi. Bočím preto vyššie, smerom ku Gran Vía, kadiaľ má prechádzať hlavný sprievod. Cestou mi naskakuje husia koža, keď ma obchádza nie práve najpriateľskejšie sa tváriaca skupina postáv v kožušinách, opásaných zvoncami, ktoré sú rozoznievané ráznym krokom. Ich tradičnou úlohou bolo zobudiť prírodu zo zimnej letargie. Rytmické zvuky sa vzďaľujú a ja cítim, že začína tá správna atmosféra. Chodníky aj časť cesty, kadiaľ bude sprievod prechádzať, sú už plné nedočkavých ľudí.
Kliesnim si cestu pomedzi rodinky s nezvyčajným zložením (mama motýlica, otec klokan, bábo včielko, či jednotnejšie zajačie a myšacie rodinky...). V miestach, kde je dav konečne redší zakotvujem viacmenej v prvej línii. Po pravici skupinka rozosmiatych asi 70-ročných dám (tentokrát skutočných), vľavo akési levy so strapatou hrivou, oproti všeličo možné: mama s ruskou ušankou šantiaca s dvoma deťmi, postaršia takmer ideálna dvojica - vážny mních s veselou diablicou, hŕba splnených detských snov... Jedna zo stríg si pridlhé čakanie začala krátiť prospešným zametaním ulice. Uprostred veselej vravy sa prenášam do zlomkov jediného zážitku, ktorý mám z detských karnevalov: nešťastný plač, spôsobený tým, že som namiesto vtedy vysnívaných princeznovských šatočiek bola navlečená do čertej kože. (Moji rodičia zrejme chceli všetkým ukázať, čo vo mne je :-) Dnes je všetko inak - vyčačkané princeznovské šatočky odmietam a neviem čo by som dala za ten krásny obliečik, z čierneho zamatu s červenými rožkami, ručne šitý pre mňa najlepším človekom na svete a oveľa viac vystihujúci moju podstatu.
Hlasnejšia vrava a zvlnenie davu ma vracia do prítomnosti a naznačuje, že na konci ulice sa už zrejme sprievod dal do pohybu. Vychutnávam si okolité tváre plné očakávania. Vzrušenie sa stupňuje, okuliarnatý diablik oproti to už nevie vydržať, vybieha na cestu a trojzubcom šťuchá, do čoho môže. Konečne sa zjavuje čelo sprievodu - rezká kapela a vysmiata okrídlená tvár na voze. Za ňou fúzatý krotiteľ plieskajúci bičom popri malom drevenom vozíku. Za volantom - jedno dieťa, v miniatúrnej drevenej klietke - malý, asi 5-ročný “tigrík”. Tvári sa nanajvýš spokojne, vyjedajúc z misky akési lupienky občas zvedavo zablúdi pohľadom po okolí. Tak takto si tu predstavujú “krotenie divej zveri”? :o) Skupinka dám vedľa mňa sa pobavene rozšteboce. Potom sa to už len valí. Zo pätdesiat trpaslíkov “trčiacich” z jednej nekonecnej prenikavo modrej látky, bradaté a fúzaté bábätká, Pippi dlhé pančuchy, rozverné a úprimne očarujúce dámy okolo šestdesiatky v kankánových šatách, z ktorých len tak žiari radosť zo života, striedajú sa ďalšie kapely, vzrušenie sa stupňuje, pršia konfety, cukríky, smiech, z obrovského asi dvojmetrového praku lietajú na všetky strany vrecká naplnené vodou. Úspešne sa im vyhýbam, avšak znenazdajky odniekiaľ prihrajú nafúknutý balón, tetuška po mojej pravici radostne podskočí, zaženie sa, bum! Schytám to ja. Nie že by to bolelo, ale predsa len zo vzdialenosti jedného metra človek takú zradu nečaká. Horlivo sa mi ospravedlňuje napriek tomu, že ja sa smejem a v duchu oceňujem jej presnú a ráznu trefu. Už sa úplne zotmelo, čo len prispieva k tomu, že reálny svet sa stráca a všetko ustupuje pestrofarebnej fantázii. Uvedomujem si, aké sú emócie nákazlivé a aký fantastický pocit je byť na mieste, kde vládne toľko koncentrovanej radosti a detsky čisté nadšenie z jednoduchých vecí. Viem, čo bude nasledovať. Pulzujúci pestrofarebný život sa pomaly presunie do Starej štvrte, kde to bude v úzkych uličkách vrieť až do rána. Vdychujúc posledné dojmy sa vzďaľujem, nechávajúc mesto dosnívať svoj fantazmagorický sen. Ja idem domov, snívať ten svoj, o zamatovom obliečiku s čertovskými rožkami...
Stretnutie s tradičným vidieckym karnevalom, dodnes v pôvodnej podobe zachovaným v dedinskom prostredí. Na rozdiel od mestského karnevalu (chronologicky mladšieho a dnes už aj značne skomercionalizovaného) sa typické masky spájali skôr s mytologickými postavami, ktoré ľuďom kedysi naháňali strach.
Zvonce, opásané kožušiny, vážnosť... Uprostred uponáhľaného a tak trochu frivolného mesta pripomienka „koreňov“, pôdy, prostredia, z ktorého vzišli naši dávni predkovia...
Šaty nešaty, na bitku je vždy príležitosť...
Tak zase za rok...
P.S. Tu sa na konci karnevalu nepochováva basa, ale sardinka – vzniklo to skomolením: z pôvodného „cerdita, cerdina“ (prasiatko, resp. svinka) to skončilo pri „sardina“. V smútočnom sprievode nesmú chýbať „vdovy“ v čiernom s bielymi vreckovkami, horko oplakávajúce dočasne pochovávané gurmánske pôžitky.
