Tretí krát ma dostali maloletí (nielen) príbuzní. A zistila som, že moje pocity sa v čase vôbec nezmenili.
Stále sa pýtam či je osadenstvo klietok to správne a či bičom vládnu až tak rozumné bytosti. Rečnícka otázka, samozrejme. A výhovorka aby som nemusela do zoo. (O pár týždňov neskôr prišla správa, že tá londýnska vystavuje homo sapiens.)
Stále celkom presne nechápem, načo je dobré aby napr. ťavy boli nútené chodiť zadnými nohami dookola po múriku.
Bridí sa mi patriarchálny diktát navliekajúci osoby ženského pohlavia do trblietavých tangáčov a ich variácií, kým mužské osadenstvo zostáva trblietavo zahalené (keď už, tak podľa princípov asertivity: "(i) já chci své maso":).
Stále (možno stále viac) ma fascinuje (ich) kočovný život... Fascinuje nepochopiteľnou hmlisto-pseudoromantickou predstavou slobody, o ktorej viem, že vlastne po nej (takto konkrétne) netúžim.
A stále sa najlepšie cítim medzi trochu bláznivými pajácmi.
