V našej štvrti každý bláznie po svojom. Sused odnaproti vešia prádlo hore bez a pritom jastrí očkom či nezachytí obdivný pohľad nejakej feminy. Má to dosť bledé, puberťáčky, ktoré by hormóny dohnali možno aspoň k chichotu a pár pokrikom spoza záclony, bývajú rovno pod ním a teda ho nevidia, ja mám z neho akurát tak sekundovú srandu a inak sú naokolo samé ctihodné babičky. Babičky tu síce zvyknú byť veľmi veselé, čiperné, v mladíckom duchu si občas rady od srdca celkom šťavnato zanadávajú a nedala by som ruku do ohňa, že sa sem-tam kolektívne nechodia zabaviť na Chippendales, ale tieto „moje“ majú zdá sa chlapov ako sa hovorí na háku. Najradšej sa rozprávajú z okna do okna.
„Tomasaaa? Tomasa!“ kričí tá z bloku oproti, zvyčajne iniciátorka debaty. Chvíľu je ticho, potom v okne vedľa môjho vykukne Tomasa: „Quéé??“ a už to ide. Dozvedá(me) sa o tom, čo majú dnes dobré dole na trhovisku, že príde syn s rodinou a o vyskúšaných mastičkách na boľavé kĺby, ktoré nie a nie pomôcť. Tomasa počúva, prikývne, občas niečo okomentuje, občas jej to ide jedným uchom dnu druhým von, robí si svoje, odbeháva k hrncom.
Tak ako kedysi u nás prílet lastovičiek a ranné rozradostené čvirikanie vtáčkov, tu mi ich dokorán otvorené okná a dialógy cez ulicu zvestujú koniec zimy.
Dole pod nimi plynie život, prebudený teplom a slnečnými lúčmi. Z “Las Palmeras” začína stúpať neodolateľná vôňa točiacich sa šťavnatých grilovaných kuriatok a smiech.
Už celé roky. Stále rovnako, vždy inak.
