Brisbane – Dubaj – Viedeň….asi 24 hodín nad mrakmi, plus extra hodiny v tranzite… Po pristáti vo Viedni všetko naopak ako u protinožcov a ja som sa musel prispôsobit. A tam ma už čakal kamarát. Dobre načasoval svoj príchod - On v momente ako vystúpil zo svojho auta, ja z letištnej haly. “Steven, vítaj! Hybaj mám pre teba auto”. Keď ešte bol u mňa v Austrálii navrhoval aby som si kúpil "sekáča", ako to urobil on v Austrálii, lebo vraj prenájom za auto na Slovensku za dobu akú som tam plánoval pobudnúť, mi odľahčí kapsu tak za dve spiatočné letenky do Austrálie ... a mal pravdu. Kúpil to iba hodinu pred mojím príletom! Previezol ma do Bratislavy a tam mi predstavil môj „tátoš“... skôr by som povedal oslík - Feliciu. Hneď som sa do neho takto nevyspatý natrepal ...čože vidím? Nejaký figliar mi tam namontoval volant na špatnú stranu... No zobuď sa! Si v Európe...Tam na tej strane, kam si sa posadil u nás sedávajú pasažieri! Aha...sorry!
OK, ok, mea culpa...preliezol som teda tam, kde bol ten volant a sranda sa začala. Za krátko som navykol na manuálnu prevodovku a iné odlišnosti ako páčku smerovky kde mal byť stierač a hlavne sa držať na pravej strane cesty, ako aj priateľovho VW Touranu ako kliešť. A veru tých vyše 200 km k jeho domu ubehlo hravo. S šťastím sme prefŕkli cez tri policajné kontroly. Len tak na margo: Auto nebolo poistené, nemalo TK, pochybujem, že malo správnu výbavu, nebolo prepísané na moje meno... ale jazdilo bez chyby... a chválabohu na tých troch kontrolách, policajti boli zaneprázdnení inými nešťastníkmi.
Nuž a po asi troch dňoch servisu a všetkých tých procesoch pod ktoré musia podstúpiť Slovenskí vodiči a ich autá - napočítal som ich asi 14 (a mnohé som kvalifikoval ako ...odpusťte mi, ale verím, že ma mnohí z vás za môj koment virtuálne kopnú do "kýstera" :-)... ako zbytočnú buzeráciu. Totiž u klokanov, v štáte kde žijem, stačí aby šofér mal jeden jediný dokument – vodičák, žiadne doplnky ako krabica prvej pomoci, s nejakou kartou návodu, oranžová vesta, non stop zapnuté svetlá atď. atď...). Nezdá sa mi, že takéto puntičkárske nariadenia ušetria životy. Môj pohľad do tabuliek zabitých na cestách Slovenska, Austrálie a zbytku sveta môj názor potvrdil. Nehodovosť je skôr závislá na mentalnej vyspelosti šoférov. Ale o tom druhýkrát...možno v diskusii ...som sa konečne po vybavení všetkých tých vecí dostal za volant a vydal som sa sólo po cestách krajín Vyšehradskej štvorky. Za tie dva mesiace a 6000 kilometroch, mohol by som niečo napísať o miestnych šoféroch. Nepredpokladám, že so mnou všetci súhlasia, to celkom pochopím. Ale tí čo jazdili v Austrálii snáď áno. A takto som to videl ja:
Na cestách Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska som zažil hodne zaujímavých príbehov. Nikde inde však nie také ako na Slovensku. Skoro okamžite som vycítil prvé nepísané cestné pravidlo: Čím väčšie, modernejšie, drahšie auto sa musí nad tým menším, starším, lacnejším skoro vždy ukázať svoju nadradenosť. Slovenský šofér za jeho volantom perfektne ovláda pravidlá je suverén a vždy má pravdu. My s malými lacnými a staršími autami sme plevel, ktorá im kazí vzduch a iba ucpáva cesty a prekáža im, aby sa dostali z bodu A do bodu B o pár sekúnd skôr. A svoju suverenitu niektorí prejavuju dosť hm....puberťácky... V Leviciach napríklad som sedel v záhradnej reštaurácii. V parkovisku stálo pekné žlté Lamborghini. Jeho majiteľ dojedol, zaplatil, nasadol, a mohol odisť ako každý iný. On však aby ukázal nám smrtelníkom, a zvýšil efekt akú má dobrú, peknú a drahú hračku, šliapol na plyn, motor zareval a pneumatiky s piskotom brúsili asfalt ako sa vyrútil... Škoda. V mojich očiach sa zhodil.
Pre nich je najväčšia provokácia, keď to malé, staré a lacné auto ich super tátoše nedajbože predbehne!!! To je obrovská urážka. Trochu mi pripopmínali býka v korride: Ani býka nezaujíma toreador, toho si moc nevšíma, ten je druhotný. Útočí na červenú handru toreadora. Presne ako ten macher. On nevidí za volantom človeka, spoluobčana, kamaráta, uživateľa ciest s rovnakými právami. On vidí tú červenú handru - to malé, staré lacné auto, ktoré ho dráždi.
Moja Felicia na prekvapenie bola celkom živá a občas som ju musel krotiť aj na diaľnici, keď dosahovala neprípustnú rýchlosť - 140 Km za hodinu. No ale inak nechal som sa kľudne predbiehať, veľkými, drahými a modernými autami....robilo im to radosť. Občas som bol varovaný diaľkovými svetlami alebo klaksónom. (V Austrálii nie sú vodiči anjeli, ale tam klaksón malokedy počuť. Osobne ja sa nepamätám kedy ma tam niekto varoval...roky a roky!) Veľmi skoro som narazil na svojho "býka". Bolo to niečo veľké čierne nachrómované. A ja som sa ho odvážil predbehnúť s tou mojou starenkou. A nastal súboj, ktorý sem tam každý z nás určite zažil:
Na diaľnici som mal pred sebou kamión, ktorý šiel tou správnou rýchlosťou ako to kamióny majú dovolené. Nemajúc nikoho v ľavom prúde, som vyhodil smerovku a začal som ho predbiehať. Felicia nie je Ferrari a predbehovanie mu trvá dlhšie. Ako blesk z modrého neba sa objavil ten môj býk. Priblížil sa tak asi meter k môjmu výfuku a svietil a trúbil napriek tomu, že som šiel skoro maximálnou dovolenou rýchlosťou. Samozrejme, trpezlivosť... hneď to bude kamarát.... skromne som sa vtiahol do pravého prúdu a pokračoval. Ako ma predbehoval, vrhol na mňa zlostný pohľad a zaradil sa tiež do pravého prúdu a aj spomalil. Bol ukojený, ukázal mi kto je boss. Ale akosi sa potom neponáhľal a držal som sa za ním asi desať minút. Krátko ako som zišiel z diaľnice, som roztúroval svoje staré autíčko a než sa býk prebral, bol predbehnutý!
Ty brďo! Tak to teda nie! To som nemal! Asi aj on mal tú istú trasu ako ja, alebo chcel mi dať lekciu.. nikdy sa nedozviem...zabočil za mnou. Cesta bola cez akési lesy a kopce a poriadne kľukatá. Hravo sa dostal na môj „chvost“ a skoro ma začal tlačiť. Netrúbil ani nesvietil, to nemalo ceny. Ale predbehnúť ma tiež nemohol, lebo zákruty boli neprehľadné a oproti sa valili autá....Jeho frustrácia bola až hmatateľná! Priblížil sa na centimetre a veru nebolo to príjemné....A vtedy, viacmenej z obáv že ma môže na tej osamelej ceste vytlačiť do priekopy a potom zmiznúť, začal som pridávať. Felicia po tých cestách tentoraz mala istú výhodu. Ľahké čiperné auto krásne bralo zátačky kým on asi mal bod gravitácie vyššie, musel spomaliť a tým pádom stratiť trochu priestoru medzi nami a veru začal som mu aj unikať. Ale on sa nedal. Vždy na rovinke ma dobehol a tlačil...Možno niekto sa pamätá na starší Spielbergov film Duel...bolo to podobné.
No a vtedy som sa rozhodol riskovať. V ďalších zákrutách som sa poriadne rozbehol a začal ho strácať z dohľadu, až mi úplne zmizol z spätného zrkadla. A ako sa tak rútim, ma napadlo: čo blbneš? Zabiješ sa k vôli nejakému idiotovi. Cool it! V najbližšej zákrute som si všimol dopravnú značku biele “P” - čko v modrom poli - parkovisko. Bolo za porastom a neviditeľné z cesty. Spomalil som a zabočil tam, vypol motor aj svetlá, otvoril dvere a blažene čakal :-)
Za menej ako dvadsať sekúnd počujem rev motora ... Bol to náš El torro! Tak dobre som bol schovaný že ani netušil, že som za porastom. Preletel ako drak a zmizol za zákrutou...
Po krátkom oddychu som naštartoval a kľudne pokračoval v ceste.
A El Torro? Už som ho potom viac nevidel...a dokonca si myslím, že ešte stále hľadá to drzé malé lacné staré auto....
