Ešte posledný pohľad na krásne, zasnežené Mačapučare a Anapurny a nasadol som na ďalší “medzinárodný luxusný” autobus plný Nepálcov a ich sliepok, kačíc, kôz. Nepálci s tým nemajú problémy. Vetranie a „klimatizáciu“ majú zabezpečenú vymlátenými oknami. Autobus ani veľmi nepotreboval motor, ale brzdy. A tie museli byť žeravé, cítili sme ich až v kabíne. Rútili sme sa z náhornej plošiny Nepálu do nížiny k hraniciam Indie. Perá starého autobusu vŕzgali ako hrdzavé pánty.
V autobuse som nebol jediný Európan. Sedel tam ešte mladý, čerstvo vyštudovaný zubár menom Peter z Holandska. Vraj, podobne ako ja, mieri k Taj Mahal. OK Peter, to je super, budeme jeden druhému pomáhať.
Autobus vydržal celý deň a večer sme šťastlivo dorazili do hraničnej dediny Sonauli. Noc v akomsi skromnom útulku pre cestovateľov a ráno pešo k hraničným závorám. Formality na Nepálskej aj Indickej strane. Na tých asi sto metroch „územia nikoho“ medzi nepálskou a indickou pasovou kontrolou je neuveriteľné množstvo blata a špiny. To územie nikomu nepatrí a tak to aj berú. Doslova. Nikto sa oň nestará. O to viac sa však starajú o "bezpečnosť". Skoro som tam kvôli tomu prišiel o kameru. Slona vidieť ako prechádza cez hranice s mahoutom a jeho ženou na chrbte nie je každodenná záležitosť. Ako tak tam ten krásny exemplár kráčal v tej špine v zemi nikoho, namieril som naňho kameru a práve v tom momente ma ktosi zdrapol za plecia... Indický oturbanovaný fúzatý vojak s iskriacimi očami spustil na mňa tirádu šarmantným indo - anglickým prízvukom: “Sire!!! Toto je bezpečnostná, tajná zóna, je prísne zakázané fotiť!” a už mi siahal po kamere, že ju skonfiškuje. „Ale oficier, nože..... ( lichotilo mu, že som jeho, obyčajného vojaka, aspoň takto verbálne povýšil) ...nefotil som. Však som nestačil.... vyrušili ste ma!“
Nejako som ho ukecal a na moju radosť som neskôr zistil, že sa mi to predsa len podarilo, ale keby prišiel o tri milisekundy skôr, už by som sa s Vami nemohol podeliť o túto fotku .... Nasadli sme na ďalší, tentoraz Indický kostitras, ktorý bol tiež dekorovaný superlatívnymi prídavnými menami typu International Express, Luxus a podobne. Expres to skutočne bol. Len tak sa šinul slalomom po úzkej ceste plnej peších Indov, ich tiav, slonov a nádherne dekorovaných nákladiakov. Chvalabohu, do mesta Gorokhpuru dorazil dosť rýchlo. Bol horúci deň a boli sme radi, že lístky do Agry sme si zakúpili ešte v Nepále.
Obaja sme chceli skúsiť ten typický indický vlak, cestovať ako Indovia, byť medzi nimi. Na nástupišti už čakala masa Indov žuvajúcich betelové listy, vďaka ktorým bolo nástupište plné červených pľuvancov....
Ja som strážil svoj a Petrov ruksak. Môj mal našitý emblém klokana s červenými boxerskými rukavicami. Takto som dúfal, že sa mi dostane ako Austrálčanovi aký taký rešpekt. Ako dotiahli vlakovú súpravu, vyzerala ako za čias Ghándiho (možno aj bola z toho obdobia)..., ešte sa nestihla ani len zastaviť a hýbala sa dosť rýchle, keď na ňu už naskakovali nedisciplinovaní Indovia. A Peter medzi nimi. Jedine tak sme si mohli zabezpečiť želané miesto pri okne. Okno nie je presný výraz pre štvorhranný zamrežovaný otvor bez skla. Takže, Peter naskočil a obsadil dve miesta pri „okne“. Cez ten otvor som mu podal fľašky s vodou a potom som sa aj s batohmi k nemu pretlačil cez dav Indov. Indovia vyliezli aj na strechy vagónov. Zaujímalo by ma, ako sprievodca kontroloval ich lístky ...
Táto obrovská masa sa pohla smerom do mesta Lucknow. Ventilátory sa točili, iba keď sa vlak hýbal ...od vzduchu. Keď vlak stál, stáli aj ventilátory. Boli úplne zbytočné....
Bol to úžasný zážitok cestovať medzi domorodcami, ktorí boli veľmi zhovorčiví, milí a veselí ľudia, ale i spotení a zaprášení so zvláštnymi gestami. Málokto vedel anglicky a tí, ktorí vedeli, boli pre nás exemplárnymi príkladmi k štúdiu Indov. Mali archaickú ale šarmantnú angličtinu. Hnali sme sa skrz spálenú krajinu plnú s tiav, slonom, pávov a občas sme zazreli aj supov. V tej tlačenici sa medzi sedadlami predierali predavači čaju, cigariet, vody, sladkostí a betelu. V tej horúčave sme s Petrom pili vodu ako dúhy. A občas, keď sa vlak zastavil a bola na stanici pumpa, jeden alebo druhý sme vyskočili a naplnili si fľašky. Niektorí Indovia si v mojich očiach šplhli... Keď videli, že som cudzinec, ktorý slušne čaká na svoju šancu naplniť si fľašku a výpravca už pískal, tak od pumpy odbili ostatných Indov, aby “sahib” si mohol nabrať vodu. Ale pitná voda je tam nebezpečná. Keby som tú vodu pil priamo, ako som ju nabral, Taj Mahal nikdy v živote neuvidím.... Museli sme si ju najprv upraviť chlórovými tabletkami , ktoré museli pôsobiť aspoň pol hodiny, pokiaľ zabili tie Indické potvorky v nej. Chutila strašne a navyše bola teplá. Keď sme dorazili do mesta Lucknow, kde sme museli prestupovať, bol neskorý večer. Na špinavej stanici predávali mangový džús vyrobený v akomsi štátnom podniku. Vyzeral nie len prijateľne, ale bola to najchutnejšia šťava, akú som kedy
pil! Pravda, po litroch a litroch chlórovanej Indickej vody by chutila aj voda z Dunaja :-) .
Ešte v Nepále som si priplatil lôžko. Vraj lôžko... Dostal som drevenú lavicu! Ale bol som na tom lepšie ako Peter, ktorý túto možnosť prehliadol a musel cestovať posediačky vo vedľajšom, preplnenom vagóne. To moje lôžko bolo jednou z niekoľkých desiatok lôžok vo vagóne plnej lavičiek a Indov na nich. Moje bolo hore, pri strope vagóna. Bol to už dobre vyleštený kus dosky, určite na ňom spali tisícky, možno celé generácie Indov predo mnou! Z batohu som vylovil špongiu a nejaké tričko a vyrobil som si z nich podhlavník. Batoh som si pripútal k nohe, aby náhodou “nedostal nohy”...a pokúsil som sa zaspať. Bola to hrozná noc! Na každej zastávke sa mi nad hlavou rozsvecovala žiarovka a keď zhasla a sme sa rozbehli, ventilátor mi fúkal do tváre! Skoro celú noc som prebdel a bol som rád, keď sa konečne začalo brieždiť. Indovia sa už horlivo balili, zrejme sme neboli ďaleko od cieľa. Tiež som zliezol z môjho lôžka a ako som sledoval za oknom krajinu, začali sa objavovať domčeky z nepálených tehál a bez strechy, asi predmestia Agry. Približne v dvestometrovom pruhu šedého piesku medzi traťou a domčekmi som si všimol nejaké tmavé hrbolce. Stovky! Ako sa trochu rozvidnelo, uvedomil som si, že sú to ľudia. Len tak tam čupeli v piesku chrbtom k vlaku a robili si rannú potrebu! Asi najväčší záchod sveta....A boli to kilometre a kilometre “zamínovaného” územia. V diaľke som konečne uvidel aj siluetu paláca Taj Mahal, ktorý som už dávno túžil aspoň raz navštíviť.
Vlak zastal na zaprášenej stanici, vytriasol zo seba tisíce Indov a nás, dvoch poriadne unavených, nevyspatých Európanov. No nevadi...pomyslenie, že možno dnes alebo zajtra uvidím nádherný Taj Mahal mi pozdvihlo náladu.....
